Podaktorí si všimli, že v ostatnom čase chodím na besedy a spoločenské udalosti v slovenskej halene. Spišskej,
detvianskej, zemplínskej. Na jednej z besied sa postavila mladá dáma a prekvapená sa
ma spýtala, prečo mám na sebe tradičný slovenský odev. Keď otázku povedala, ľudia sa rozosmiali.
Odvetil som jej otázkou, či jej nepripadá zvláštny jej odev. Na krásnom hrudníku mala totiž tričko s nápisom „I love
New York“. Nuž takto sme dopadli. Keď si oblečiem na Slovensku slovenský odev, som čudný.
Keď si oblečiete odev cudzí, ste normálny... Takto dopadávame a takto dopadneme.
Už som mnohokrát písal o snahe vykoreniť nás Slovákov, Čechov, Maďarov, Poliakov, Ukrajincov, Rusov, Chorvátov,
Srbov, Bulharov, Rumunov a ďalšie národy zo svojich koreňov, zo svojej postate, zo svojho života. Preto už
nemáme Dom detí, ale Kidhouse, nemáme Slovenskú krčmu, ale Slovak Pub, nemáme Snehulienky, Šípkové Ruženky,
Zlatovlásky či Jankov Hraškov, zato máme Mekkvínov, Mekgájverov a Barbíny. Preto nemáme roľníkov, ale
farmárov, nemáme správy, ale hedlájny. Príznačné je, že niektoré naše médiá už nemajú úroveň,
ale iba level. Ak vás vytrhnú z koreňov zmeníte sa na vyschnutú, manipulovateľnú trstinu ochotnú za pár
šestákov makať na ľudomilých cudzích vlastníkov vo vlastnej krajine. Budeme makať, konzumovať a plodiť
nových makačov a nových konzumentov. To je jediná úloha, ktorú nám prisudzujú naši nenaši chlebodarcovia.
Nie, dnes nás nikto nebude zatvárať a trestať, dnes im postačí vlastniť naše mozgy. Na besedách jasne formulujem
úlohu médií, ktorých zmysel nie je informovať, nie formovať kritický svetonázor, nie hľadať pravdu, ale
MANIPULOVAŤ a VYMÝVAŤ MOZGY. Neviem, nakoľko sú si tohto zneužívania najmä mladí novinári vedomí, ale
s istotou viem, že tí „novinári“, ktorí sa na tomto podieľajú si raz budú tĺcť hlavy do stien svojich svedomí. Už sa to
deje. Pozval ma na pivo mladý novinár, ktorý o mne písal nezmysly, ospravedlnil sa a rozplakal sa.„Mám dve deti,
z niečoho musím žiť. Ja som ten článok vlastne nepísal. Z toho, čo som napísal nechali len moje meno...“
To sme už kedysi počúvali. Klasické zdôvodnenie krivenia novinárskych charakterov, na ktoré sme – my starší –
zvyknutí z čias socializmu. Ibaže vtedy nikto netvrdil, že je demokracia a sloboda prejavu. Bola oficiálna cenzúra
a každému novinárovi bolo jasné, pokiaľ môže ísť. I vďaka tomu je moja generácia vytrénovaná v hľadaní
alternatívnych názorov. Dnes nie je cenzúra oficiálna, ale neoficiálna. Každý redaktor vie, že do istých tém sa proste nesmie pustiť, isté
informácie nesmie poskytnúť. Slobodný prejav – povedané slovami Viktora Orbána, je dnes v Európe zakázaný.
Chcete dôkaz?
Prosím: Videli ste v dajakom slovenskom či európskom médiu niektorý z Orbánových prejavov ? Úsmevné je, že
majitelia pravdy sa potom čudujú, že im ľudia neveria a hľadajú alternatívne zdroje.
Čas kedy si títo vedomí, či nevedomí truľovia budú tĺcť hlavy do stien sa blíži, pretože zákon hovorí jasne
a neúprosne: Čo dáš – to sa ti vráti! Ten, kto zákon nepozná a preto ho nedodržiava je úbožiak, ale ten, kto ho pozná
a nedodržiava je podliak. Som Slovák a nikdy zo mňa neurobia Maďara, Poliaka, Rusa, Američana či Nemca.
Som Slovák, a preto mám Maďara, Poliaka, Rusa, Američana a Nemca v úcte. Preto mám v úcte aj moslimov. Ale nemám v láske a v úcte
toho, kto moslimov vyháňa z ich vlasti. Toho, kto ich k nám posiela so svojim zámerom a dáva im falošnú nádej.
Som slovenský vlastenec a slovenskú vlajku dvíham nielen po víťazných hokejových zápasoch.
Keď Trump hrdo ohlási svoju víziu „America first“, je to považované za samozrejmosť. Keď Slovák opatrne ohlási
svoje „Najprv Slovensko“ je považovaný za antisemitu, antiislamistu, homofóba, xenofóba, nacionalistu, ľudáka,
fašistu, proste byť vlastencom je pre zdegenerovaných odnárodnených trubirohov takmer zločin.
Na rozdiel od týchto kaviarenských krikľúňov ja sa cudzieho skutočne nebojím, pretože po celý život s nimi
komunikujem, diskutujem, rozumiem im. (Na rozdiel od Trumpa či Merkelovej, ktorí sú schopní komunikovať len
v ich materčine, dokážem komunikovať vo viacerých jazykoch, a aj preto som sebavedomý). A naši
poľutovaniahodní manipulátori nemajú hanbu tento svoj pohnojený názor ešte aj vytrubovať vraj v mienkotvorných
médiách. Nosím tradičný slovenský odev aj preto, aby som prejavilsolidaritu s malým, ale hrdým a sebavedomým kráľovstvom
Bhután, ukrytým v Himalájach. Darí sa im odolávať tlaku konzumu, odnárodnenia. Pevným putom, ktoré ich drží pri
morálnej a duchovnej sile je okrem ich viery aj láska k vlasti a k svojmu národu. Prakticky všetci občania nosia
tradičný bhutánsky odev. Príkladom im idú kráľ s kráľovnou, ministri, poslanci, učitelia, autority a elity
krajiny. Môj román Kód 7 sa odohráva v tomto obdivuhodnom kráľovstve. Áno Bhután je rozprávková krajina. Odoláva
tlakom mocibažných a privíta každú pomocnú ruku, ktorá ich na ich ceste povzbudí. Preto som ten príbeh – ja Slovák
z ďalekej Európy, napísal. Berme si z tejto krajiny príklad. Ak nepôjdeme ich cestou, zmeníme sa nielen my na
Slovensku, ale aj v Európe na kráľovstvo, o ktorom budú raz naši potomkovia rozprávať svojim potomkom rozprávky.
Preto je najvyšší čas, aby aj zo Slovenska zaznel jasný a podporný hlas tomu, čo hovorí, žiaľ, v Európe plnej
politických trasorítok, ako jediný, maďarský premiér Viktor Orbán. Stojí za to si jeho slová vypočuť. A dobre si ich
uložiť do našich mozgov. Pokiaľ tam ešte máme miesto medzi hlušinou odpadu z našich propagandistických trúb.
