Keď sa pozeráme na súčasný stav spoločnosti vo svete, prirodzene sa objavuje potreba pozrieť sa na vývoj ľudskej civilizácie aj z historického hľadiska. Na jednej strane to vyzerá, že časť ľudí začína lepšie chápať zložitosť sveta okolo nás, no na druhej strane vidíme aj opačný trend. Pohľad na realitu sa splošťuje, pozornosť sa sústreďuje skôr na samotný opis javov než na ich príčiny a vzťahy medzi nimi.
Výsledkom je snaha hľadať čo najjednoduchšie a najrýchlejšie riešenia problémov vo svete, akoby každý jav mal len jednu príčinu a jedno riešenie.
Popritom zažívame obrovský nárast množstva informácií, ktoré sú ľuďom dostupné. Objem informácií je najväčší v celej histórii a denne zaplavuje celú spoločnosť. Paradoxne práve to spôsobuje, že väčšina ľudí sa v informáciách začína strácať. Nedokážu ich správne zaradiť, posúdiť ani prepojiť do širších súvislostí. Všetko sa zužuje na najjednoduchšie vysvetlenia a na zjednodušené zobrazenie javov a procesov.
Tento trend vidíme aj vo vzdelávaní. Mnohé tradičné knihy, ktoré mali ľuďom pomáhať premýšľať a chápať súvislosti, sa skracujú na rozsah niekoľkých strán. To vedie k nepochopeniu podstaty javov, k vyprázdneniu obsahu a k oslabeniu schopnosti chápať svet okolo nás v širšom kontexte. Spoločnosť sa tak dostáva do stavu, kde sa stále viac venuje detailom, ale čoraz menej rozumie celkovému obrazu.
Rovnaký problém vidíme aj v geopolitike. Mnohé procesy sa hodnotia povrchne, bez záujmu skúmať príčiny, ktoré viedli napríklad k vojne na Ukrajine, k vzniku unipolárneho sveta, k novým ekonomickým a vojenským zoskupeniam alebo k úpadku tradičných mocností. Tvárime sa, že tieto javy majú jednu príčinu a jedno riešenie, ktorým sa vraj všetko môže vrátiť do pôvodného stavu.
Tento spôsob uvažovania sa prejavil aj pri pandémii. Hoci pandémia trvala dva roky, spôsobila obrovské ekonomické a spoločenské straty a úplne narušila fungovanie sveta, prevládal pocit, že po jej skončení sa všetko automaticky vráti do normálu.
Rovnako sa opakuje aj staré ekonomické myslenie, podľa ktorého je rast hrubého domáceho produktu hlavným cieľom, aj keď tento rast často pozostáva z aktivít či produktov, ktoré spoločnosti v skutočnosti nepomáhajú. Napriek tomu sa neustále očakáva, že ekonomika musí rásť, lebo len to vraj znamená pokrok.
Odtiaľ prichádza úvaha, že súčasná spoločnosť môže byť označená aj za hlúpiacu. Autori ako profesor Spitzer upozorňujú, že digitalizácia, internet a sociálne siete vedú k digitálnej demencii a k strate schopnosti chápať príčinné súvislosti. Čím viac informácií prijímame, tým menej rozumieme svetu okolo nás. Spoločnosť sa dostáva do informačného chaosu.
Je paradoxné, že dnes môžeme sledovať sociálne siete a množstvo digitálnych výstupov, vidíme svet v obrovskej detailnosti, dokážeme zachytiť objekty na centimetre presne, ale nevedie to k hlbšiemu pochopeniu reality. Naopak, vzďaľuje nás to od chápania princípov, ktoré sú pre fungovanie spoločnosti rozhodujúce.