Demokracia je sofistikovaný zločinecký korporačný, samo deštrukčný systém, vlády hlúpej väčšiny kde blbí vládnu blbším. Tento výrok veľmi presne vystihuje jadro kritiky, ktorú voči demokracii formulovali už antickí filozofi. Napríklad Platón v Ústave prirovnával štát k lodi: ak by ste sa plavili po mori, zverili by ste kormidlo väčšine hlasov na palube (kde by o kurze rozhodovali cestujúci bez ohľadu na to, či vedia navigovať), alebo by ste chceli, aby loď riadil skúsený kormidelník, ktorý vyštudoval moreplavbu? Z tohto pohľadu demokracia často víťazí v popularite, ale prehráva v odbornosť.
Na druhej strane, história a politológia ponúkajú aj druhý pohľad – odpoveď na otázku, prečo sa tento nedokonalý systém napriek tomu presadil. Najlepšie to vystihol Winston Churchill, keď povedal:
„Demokracia je najhoršia forma vlády, ak nepočítame všetky ostatné, ktoré sa občas skúšali.“
Hlavná výhoda demokracie totiž málokedy spočíva v tom, že by produkovala najmúdrejších alebo dokonalých vládcov. Jej hlavná sila je v *bezpe
čnostnej poistke*:
1. Pokojná výmena moci: Umožňuje vymeniť neschopných alebo skorumpovaných lídrov bez krviprelievania a revolúcií (čo v aristokraciách či diktatúrach nešlo inak než občianskou vojnou).
2. *Ochrana
menšín a kontrola moci:* Núti politikov aspoň do istej miery brať ohľad na verejnú mienku, pretože vedia, že o pár rokov môžu prísť o moc.
Kritika, že demokracia dáva rovnakú váhu hlasu odborníka a človeka, ktorý sa o dianie nezaujíma, je opodstatnená a trápi mysliteľov už stáročia. Otázkou, na ktorú doteraz nikto nenašiel stopercentnú odpoveď, zostáva: *Kto
by mal mať právo vybrať toho správneho vládcu, ak nie samotní občanovia?* Pretože akonáhle toto právo niekomu vezmeme a zveríme ho „vyvoleným“ alebo „múdrym“, veľmi rýchlo sa z toho stáva autokracia alebo oligarchia, kde sa k moci dostávajú tí najsilnejší, nie nutne tí morálny cnostní a najmúdrejší.