Toltékovia

Múdrosti starých Toltékov, ktoré zmenia váš život.

Kniha Štyri dohody pochádza od spisovateľa Dona Miguela Ruiza a už niekoľko rokov je životnou inšpiráciou pre milióny ľudí po celom svete. Je to kniha životných múdrostí starých Toltékov spred mnohých rokov. Autor tu odhaľuje to, čo nás v živote obmedzuje, pripravuje o radosť a vedie v ňom k zbytočnému utrpeniu. Vďaka týmto starovekým myšlienkam a odporúčaným zmenám správania, dokáže človek vniesť do svojho života viac slobody, skutočného šťastia a lásky. Tu sú najdôležitejšie myšlienky, ktoré by sme mali pre spokojný život žiť.

Dohoda prvá: Nehrešte slovom

  1. Akákoľvek vaša magická moc sa opiera o slová. Vždy, keď vyslovíte svoj názor, akoby ste vyriekli nejaké magické zaklínadlo. Slovom môžete človeka zakliať, ale ho i zo zakliatia vyslobodiť. Slovo má tvorivú silu. Je to dar.
  2. Slovo dokáže premeniť v skutočnosť ten najkrajší sen alebo všetko okolo nás zničiť. Je ako semienko, ktoré zasievate do svojej, ale i cudzej mysle. Vážte preto vaše slová, aby vo vašej mysli rástli tie dobré veci. Šírte okolo seba krásu a lásku a vytvoríte nebo na Zemi.

Dohoda druhá: Neberte si nič osobne

  1. Nech už si ľudia myslia čokoľvek, čokoľvek robia alebo hovoria, neberte si to osobne. Názory druhých zodpovedajú tomu, čomu títo ľudia veria, a preto nech si myslia čokoľvek, v skutočnosti sa vás to netýka. Vždy to hovorí iba o nich.
  2. Ak beriete veci osobne, vytvárate si v svojom vnútri emocionálny jed, ktorým trávite nielen seba, ale aj ľudí okolo seba. Vzoprite sa tomuto jedu.

Dohoda tretia: Nevytvárajte si žiadne domnienky

Ľudská myseľ sa potrebuje neustále cítiť bezpečne, a tak hľadá pri neznámych veciach odpovede. Častokrát však majú podobu domnienok. Vzdajte sa svojich domnienok, ich najväčším nebezpečenstvom je to, že veríme, že sú pravdivé a prispôsobujeme im svoj život.

  1. Vytvárate si domnienky, že ostatní chápu život rovnako ako vy. Predpokladáte, že druhí uvažujú ako vy, cítia to isté, súdia ako vy, mýlia sa rovnako ako vy. Bojíte sa byť sami sebou, pretože sa domnievate, že vás ostatní budú súdiť, smiať sa vám, zneužívať vás a obviňovať, tak ako to robíte vy sami.
  2. Všetok smútok a drámu, ktoré ste doposiaľ prežili sa premenili z vašich domnienok a z vašej vzťahovačnosti. Na týchto princípoch je založený celý svet, v ktorom jedni ovládajú druhých.

Jednou z najčastejších domnienok je, že partner pozná alebo musí vedieť, čo si myslíte, čo by ste chceli a z toho vyplýva množstvo problémov, ktoré si týmto myslením vyrábate. Jeho odlišné konanie prináša do vzťahov následne iba výčitky a mnoho nešťastia.

Dohoda štvrtá: Vždy robte všetko najlepšie ako viete

  1. Robte všetko čo najlepšie preto, že vás to teší, nie preto, že očakávate odmenu. Myslenie na peniaze vám bráni robiť veci najlepšie, ako to dokážete. Nezištné skutky vám prinesú radosť a nečakaná odmena môže prekonať vaše predstavy.
  2. Ak budete znova a znova robiť všetko čo najlepšie, stanete sa majstrami osobnej transformácie. Činnosť človeka súvisí s naplnením jeho života. Ak človek koná, vystupuje zo seba – realizuje svoje nápady, myšlienky a prichádzajú k vám plody vašej práce.

Narodili sme sa s právom byť šťastní, milovať a radovať sa, tak sa zo života tešme. Ak budeme chcieť, zvyky hrešiť slovom, brať si veci osobne, vytvárať si stále nejaké domnienky sa budú prejavovať čím ďalej menej až sa úplne stratia a prinesú nám šťastný život.

Zdroj: https://eduworld.sk




Toltécka cesta k slobode.

Učenie dona Miguela Angela Ruiza, zaznamenané neznámym učňom.

Toltékovia boli po mnoho stáročí známi v celom južnom Mexiku ako „ženy a muži poznania“. Antropológovia hovorili o Toltékoch ako o národe či rase, no v skutočnosti boli Toltékovia vedci a umelci, ktorí sformovali spoločnosť, aby skúmali a uchovali duchovné poznanie a praktiky tých, čo žili v staroveku. Môže sa zdať neobyčajným to, že spájali sekulárne so sakrálnym, ale Toltékovia považovali vedu a ducha za jedno a to isté, keďže všetka energia, či už materiálna alebo éterická, je odvodená z jedného zdroja a je ovplyvňovaná rovnakými univerzálnymi zákonmi.

Toltékovia sa schádzali ako majstri (Nagualovia) a žiaci v Teotihuacane, starovekom meste pyramíd mimo mesta Mexiko, známom ako miesto kde „sa človek stáva Bohom“. Aby realizovali sľub pracovať na transcendovaní sféry obyčajného ľudského vedomia a na získaní osobnej slobody, učni tu študovali tri toltécke majstrovstvá: vedomie, transformáciu (stopovanie) a zámer. Žiaci museli mať odvahu čeliť sami sebe a poznať samých seba a prostredníctvom tohto poznania zmeniť svoj spôsob života. Teotihuacan zostal toltéckym centrom duchovného poznania a transformácie po mnohé tisícročia a stále pretrváva ako pokladnica „tichého poznania“.

V priebehu tisícročí, dobytie Európanmi, spolu s krátkym obdobím bujného zneužívania osobnej moci niekoľkými učňami, donútilo Nagualov zatajovať múdrosť predkov a zachovávať jeho existenciu v zapadnutí. Mysleli si, že je dôležité zaštítiť poznanie pred tými, ktorí neboli pripravení používať ho múdro, alebo pred tými, ktorí by ho mohli znova zámerne zneužiť pre osobný zisk. Našťastie bolo ezoterické toltécke poznanie stelesňované a ďalej odovzdávané z generácie na generáciu rozličnými rodmi (líniami) Nagualov.

Hoci poznanie zostalo po stáročia zahalené tajomstvom, staroveké proroctvá predpovedali príchod veku, kedy bude potrebné vrátiť múdrosť ľuďom späť. Teraz, s tieňom strachu, ktorý obklopuje náš systém presvedčení, bol Nagual z rodu Orlieho Rytiera, don Miguel Angel Ruiz, vedený k tomu, aby sa podelil o mocné učenia Toltékov. S darom tohto poznania má teraz každý z nás príležitosť, prostredníctvom nášho vlastného majstra, zmeniť náš vnútorný a vonkajší sen, uniknúť peklu, v ktorom žijeme a vytvoriť víziu raja na zemi.

Don Miguel učí, že toltécke poznanie pochádza z rovnakej esenciálnej jednoty pravdy, ako všetky posvätné ezoterické tradície všade na svete. Hoci nie je náboženstvom, váži si všetkých duchovných majstrov, ktorí na Zemi učili. Hoci zahŕňa ducha, najsprávnejšie je popisované ako spôsob života. Na rozdiel od našej známej skúsenosti sa tento spôsob života vyznačuje pohotovou dostupnosťou šťastia a lásky. Kvalitou lásky v tomto kontexte je radikálny odklon od predstavy lásky, akej sme boli učení. Láska, ktorú väčšina z nás poznala, je často bolestná, trpíme kvôli nej žiarlivosťou a žiadostivosťou, alebo nás zvádza k snahe navzájom sa ovládať. To je falošná predstava lásky, majúca pôvod v strachu, je to predstava lásky, ktorá sa nosí ako maska, aby nás chránila pred ranami, o ktorých veríme, že nám spôsobujú druhí. Na druhej strane, toltécke poňatie lásky má pôvod v zámere Stvoriteľa. Táto láska je tá, ktorú by sme – ak by sme chceli – mohli vnímať ako božskú lásku, lásku bez podmienok.

Majstrovské zvládnutie toltéckych učení si vyžaduje intelektuálne pochopenie poznania, ktoré sa nachádza v mystériách, a neobyčajné úsilie konať činy, ktoré sú potrebné na to, aby sme zažívali prínos múdrosti. Na to, aby sme dosiahli slobodu, sa musíme vzdať svojej falošnej predstavy a nepochopenia, ktorými vytvárame peklo. Najväčšia výzva vyžaduje preniknúť závojom strachu, ktorý obklopuje naše presvedčenia, a vyčistiť si myseľ od jej emočných jedov – myšlienok a emócií, ktoré spôsobujú, že sa cítime pesimisticky, obeťami, že posudzujeme a odsudzujeme a že sa cítime beznádejne – a tiež od presvedčení, ktoré obmedzujú našu lásku k sebe a k druhým. Všetky tieto negatívne myšlienky, emócie a presvedčenia sú formované v ilúzii a nemajú žiadny základ v pravde. Dôsledky sú jasné: svet nám odráža naše presvedčenia, nevytvára ich. Z toho dôvodu nie je potrebné snažiť sa zmeniť nikoho iného, iba seba – meniť druhých je v skutočnosti nemožné. Pravdou je, že zmena môže prebehnúť jedine vtedy, keď sa každý z nás jednotlivcov, ktorí tvoríme ľudstvo, zmeníme. Keďže sme všetci v základe navzájom prepojení, individuálna zmena vytvára kolektívnu zmenu. Keď sa táto zmena prejaví, odhalí sa platnosť abstraktných pojmov, ako je „synchronicita“ a „kritické množstvo“.

Niet pochýb o tom, že len prevzatie zodpovednosti za našu osobnú zmenu vyžaduje nesmiernu húževnatosť, zoči voči rovnako húževnatým prekážkam. Avšak odmena je neoceniteľná: so zmenou našich vnemov sa mení aj náš zážitok sveta. Tajomstvo nášho šťastia sa ukrýva v našom vnímaní. Nadobudneme schopnosť vidieť, že všetko je pospájané zvláštnym, neobyčajným a vznešeným spôsobom.

Cesta k zmene je taká individuálna, ako každý z nás. Cieľom je spôsob života, ktorý je úplne naším vlastným sebavyjadrením a ponúka nám úplnú slobodu byť samými sebou. Hoci to môže znieť jednoducho, nie je tomu tak.

Toltécke majstrovstvá nás učia, že nemáme možnosť zmeniť sa, ak presne nepochopíme, čo, ako ľudia, sme, ako sme sa takýmito stali, prečo je toľko strachu a prečo žijeme v pekle. Aby sme sa mohli zmeniť, potrebujeme si uvedomovať, čo je ľudská myseľ, ako funguje a ako si vytvárame a vnímame svoj svet. Toltékovia popisujú spôsob, ako myseľ funguje, ako „snívanie reality“. Popisujú myseľ ako to, čo kontroluje náš sen. S novo nájdeným uvedomovaním si zdroja nášho sna, prichádza možnosť zmeniť ho.

Aby sme získali kontrolu nad naším snom a aby sme preskúmali existenciu vedomím, musíme sa vydať za hranice zvyčajných presvedčení, myšlienok a emócií, ktoré formujú základ nášho chápania života. Prostredníctvom uvedomovania sa učíme, že náš normálny spôsob vnímania má viac obmedzení, než možností.

Starovekí Toltékovia vedeli, že vesmír je živá bytosť, v ktorej sa makrokozmos a mikrokozmos navzájom odrážajú. Don Miguel učí, že keď sa bližšie prizrieme sami sebe, môžeme posunúť svoje poznanie makrokozmu, ktorým je vesmír, ďalej, avšak, ak máme toto pochopiť musíme si rozvinúť schopnosť vnímať za hranicami schopností nášho „rozumu“. Vesmír je tak nesmierny a tajuplný, že keď sa vydáme na cestu preč zo známeho územia, okamžite hľadáme interpretácie, ktoré nám dovolia cítiť sa bezpečne, aj keď sú mylné.

Aby sme podporili svoj osobný „ostrov bezpečia“, predpokladáme, že naše vnímanie je jediným rozsahom možností. Náš „rozum“ je taký obmedzený, že nám bráni pochopiť rozsah našej moci vytvárať si realitu. Takže naša realita je tiež iba našou ilúziou, alebo presnejšie, naším vlastným snom.

Pretože ako ľudia máme rovnaký mozog, rovnaký úzky rozsah zmyslového vnímania a podobný vnútorný dialóg, ktorý takmer mechanicky udržiava našu kolektívnu a osobnú pozornosť, zisťujeme, že skutočne dokážeme spolu snívať a zhodnúť sa na obmedzenej interpretácii reality. Vytvárame si svet objektov, obmedzený na energiu, ktorú väčšina z nás vie rozlíšiť. To predstavuje biednu časť toho, čo je nám v tomto vesmíre dostupné, ak získame osobnú energiu potrebnú na to, aby sme to mohli zažiť.

Existuje množstvo rozličných energií, ktoré nemožno vnímať ako objekty či hmotu. Napríklad, nemôžeme vidieť emóciu, myšlienky či sny druhého človeka. Očividne to neznamená, že neexistujú – sú súčasťou našej každodennej skúsenosti a preto chápeme, že existujú v nás a v iných ľuďoch. Takže, vediac a uznajúc, že každý z nás sa skladá z čohosi viac, než len hmota, opýtajte sa sami seba: „Kto som ja? Je to telo, ten, čo myslí, alebo ten, čo sníva?“

Starovekí Toltékovia vedeli, že vnímanie reality naším „rozumom“ je len jeden pohľad, ktorý všeobecne neberie do úvahy to, ako zapadáme do expandujúceho, živého, inteligentného vesmíru. Keď začíname identifikovať JA SOM, začíname si uvedomovať to, ako sme boli naučení myslieť si, akí sme obmedzení a ako málo zo svojej zásoby potenciálnej energie používame. Aby sme mohli transcendovať sféru starého sna a prejsť do svojho plného potenciálu, potrebujeme preniesť bod, v ktorom si „skladáme“ svoje vnemy, od svojho „rozumu“ ku svojej „vôli“. Presunutie zdroja osobnej sily z mysle k nášmu duchu nám umožňuje mať prístup k „tichému poznaniu“ a vytvárať energiu, potrebnú na to, aby sme si spomenuli na to, čo sme zabudli. My všetci môžeme snívať nový sen a žiť slobodný život – je to záležitosť voľby a vôle.

Akonáhle urobíme túto voľbu, pomôže nám, ak si nájdeme sprievodcu, ktorý nám bude asistovať pri našom postupe v ústrety slobode. Nagualovia, ako je don Miguel, nás môžu naučiť toltécke majstrovstvá, ktoré odhaľujú mocné staroveké i moderné techniky, ktoré sú dostupné pre transformáciu nášho života a k dosiahnutiu nášho potenciálu. Pod vedením Naguala môžeme zužitkovať ohromnú energiu, ktorá je dostupná každému z nás, zbaviť sa osobných démonov a falošných predstáv a získať opäť kontrolu nad svojou mysľou. Keď necháme strach odísť, vytvoríme si priestor na to, aby sme zažívali lásku. Bezúhonnosťou, správnym používaním tejto novo nájdenej energie, rozpoznáme všetko to, čo robíme a hovoríme, ako enormný akt sily.

Naším konečným cieľom na toltéckej ceste k osobnej slobode je uvedomenie si duchovného človeka ako božieho Ja (Godself). Tu sa úplne zladíme so Zámerom, aby sme slúžili na našej pozemskej púti ako spolutvorcovia. Pri plnom osvietení niet ilúzií a my máme slobodu objaviť identitu JA SOM a prijať svetlo božstva v sebe.

Preklad: DreamingWolf.




Pôvod toltéckych bojovníkov a ich poznania

Pre tých spomedzi nás, ktorí uprednostňujú zaužívané metódy, začnem toto rozprávanie starodávnym štýlom, o ktorom som si istý, že bude považovaný za náležitý pre príbeh, ako je tento.

"Kedysi dávno... pred osemnástimi miliónmi rokov, na tento svet spolu s ľudstvom ako ho poznáme dnes, prišlo niekoľko skupín ľudí, ktorých by sme podľa dnešných kritérií nazvali kňazi a kňažky starovekých chrámov ľudstva. Ako k tomu došlo a odkiaľ ľudstvo skutočne pochádza sú otázky, ktoré ďaleko presahujú rámec tejto knihy, čo však možno povedať je to, že príchod človeka na túto planétu sa podobal napoly dobrovoľnému exilu z jeho domovského sveta. Táto planéta však formám života, ktoré sem prišli, nanucovala tak ťažké obmedzenia, že človek sa úplne pohrúžil do väzenia, ktoré nazývame hmotou. Malo to tak drastické dôsledky, že človek dokonca zabudol na svoj pôvodný domov a na to, kto naozaj je. Stratené a zmätené ľudstvo sa obrátilo na kňazov a kňažky a žiadalo ich o duchovné vedenie, ale aj oni sami boli postihnutí rovnakým spôsobom, ako ostatní. Bolo to temné obdobie zdanlivo nekonečného zápasu a beznádeje. Všetko sa to odohrávalo vo veľmi dávnych časoch, kedy sa ľudstvo nachádzalo v štádiu vývoja, ktoré je dnes známe ako lemúrske a žilo na starobylom kontinente menom Šalmali. Ponorenie človeka do hmoty a jeho zápas proti vysiľujúcim účinkom tohto ponorenia trval milióny rokov. V tej dobe sa v lemúrskej civilizácii zrodilo sedem podrás. Štvrtá podrasa Lemuriánov bola známa pod menom Barhišádovia alebo Božskí Hermafroditi a z nich sa zrodila rasa Rmoahalov, prvá podrasa Atlanťanov. Z Rmoahalov pochádzal rod Tlavatli a bolo to práve odtiaľto, odkiaľ sa začali inkarnovať starí kňazi a kňažky, ktorí pomaly začali nadobúdať svoje predošlé spomienky. S postupným nadobúdaním spomienok začínali kňazi a kňažky opäť viesť svoj ľud a tak sa stali známymi ako Toltékovia, teda muži a ženy poznania. Ako sa im prinavracalo čoraz viac spomienok, podujali sa Toltékovia čo najskôr priviesť ľudstvo späť do jeho pôvodnej domoviny. Takto sa tiež stali známymi ako bojovníci Ducha, bojujúci za slobodu.Tak sa začala história toltéckych bojovníkov na tejto planéte v ére, kedy ľudstvo ešte len začínalo merať čas v tej jeho podobe, ako ho poznáme dnes. Rozpomenutím sa na svoj predošlý výcvik začali Toltékovia rozvíjať svoju schopnosť vidieť, pretože mali to, čo sa dnes nazýva tretie oko. Toltécki žreci trpeli dočasnou psychickou slepotou a následnou stratou pamäti len v období ponorenia do hmoty. Akonáhle sa však niektorí z nich začali rozpamätávať, prinavrátila sa im táto schopnosť vidieť, a tá im zasa umožnila rýchlo si spomenúť na svoje predošlé poznanie, ktoré nadobudli vo svojej domovine. Toto poznanie pozostávalo takmer úplne zo sily vôle, matematiky, astronómie a astrológie. Toltékovia boli natoľko zruční v používaní sily vôle, že pre nich nebolo ťažké levitovať a pohybovať predmetmi nesmiernych rozmerov a hmotnosti a práve túto schopnosť oveľa neskôr použili pri stavbe Veľkých pyramíd v Egypte a Stonehenge v Anglicku.

Toltékovia začali vyučovať svojich blížnych svetským, no praktickým remeslám, potrebným pre fyzickú prosperitu, ako je rybárstvo, poľovanie, varenie, liečenie, stavanie, základy matematiky, a mnohým umeniam, zvlášť sochárstvu. Avšak Toltékovia mali jeden vážny problém, pretože hoci bolo ich poznanie extrémne obsiahle, bolo ešte stále úplne atavistické a pochádzalo z iného sveta. Toltékovia málo chápali spletitosti života na fyzickej rovine, pretože aj napriek tomu, že už na zemi strávili milióny rokov, pre nich ten čas neznamenal prakticky nič, kvôli ich počiatočnej strate pamäti. Dôsledkom bolo to, že ich poznanie hmoty bolo obmedzené. Toltékovia v tej dobe nechápali abstraktno, pretože videli veci celkom také, aké sú a preto bolo pre nich všetko veľmi jasné, ale tiež veľmi jednostranné. V dôsledku tohoto obmedzenia nechápali Toltékovia dosah a dôsledky duality, ani jej účel. Nechápali koncepty, ako je vzájomná prepojenosť a interakcia všetkého života, hoci ich inštinktívne praktizovali. Časom táto ignorácia abstraktna viedla ku prvému pádu Toltékov, pretože vyústila do tej najhoršej formy sebeckosti, akú si možno predstaviť. Po tisícky rokov viedli Toltékovia skvelo svoj ľud a celý ich svet, vtedy známy ako Atlantída, prosperoval veľkým materiálnym bohatstvom a silou. Meno ich sveta - Atlantída - bolo odvodené z tejto vlády Toltékov, pretože slovo atl značí "hlavu" či "vládcu".

Ľud Atlantídy mal vládcu, známeho ako Biely cisár, pretože jeho poznanie bolo najväčšie spomedzi Toltékov, a ktorý bol prirovnávaný ku veľkému bielemu svetlu. Cisár vládol svojmu ľudu z hlavného mesta Toltékov, známeho ako Mesto zlatých brán. Keďže remeslá, ktoré sa ľudia naučili od Toltékov, boli špecializované, rozdelili sa na klany, podobné cechom remeselníkov a každému z týchto cechov vládla malá skupina Toltékov. Tieto klany žili v mestách, ktoré spravovali starší Toltékovia, ktorí mali status, ktorý bol ekvivalentom kráľovského statusu. Týmto kráľom vládol zase Cisár, ktorého obklopovala skupina učenejších a mocnejších Toltékov. Ako čas plynul a poznanie ľudí narastalo, začali niektoré klany, spolu s ich kráľmi, čoraz viac a viac túžiť po poznaní a moci. Nespokojní s mocou a poznaním, ktoré mali, začali títo ľudia hľadieť na svojich susedov a pokročilejších Toltékov so závisťou. Netrvalo dlho a chamtivosť niektorých Toltékov viedla k tomu, že začali experimentovať s rozličnými spôsobmi, ako zvýšiť svoje psychické schopnosti, aby tak nadobudli nadvládu nad ostatnými. To bol počiatok čarodejníctva a praxe čiernej mágie. Keďže Toltékovia nechápali abstraktnú stránku života, nerozumeli ani svojim psychickým schopnostiam o nič viac, než chápe kačka to, ako pláva. Dôsledkom toho bolo, že Toltékovia, ktorí sa zapodievali čarodejníctvom, začali rozvíjať najprepracovanejšie a najzložitejšie rituály, ktoré im mali pomôcť nadobudnúť ešte viac sily. Hoci si čarodejovia neuvedomovali to, že tieto rituály nemali iný účel, než len posilniť ich vôľu (pozn.: vôľa a moc sú synonymá pre výsledok vnímania), napriek tomu dokázali zvýšiť svoju moc do takej miery, že začali ovládať iné mestá a Toltékov. Boj Toltékov medzi sebou o nadvádu bol sprevádzaný rýchlym šírením sa rebélie a sporov. Boli objavené zbrane a začali sa používať v plnej sile, no keďže táto vojna sa neviedla len fyzickými, ale aj psychickými zbraňami, deštrukcia bola strašná.

Biely cisár a jeho skupina toltéckych radcov boli napokon z Mesta zlatých brán vyhnaní, a nato si čarodejovia dosadili na trón jedného spomedzi seba. Biely cisár, jeho radcovia a mnohí z kráľov si boli v tom čase dostatočne vedomí vzájomnej previazanosti všetkého života a mohli preto predvídať dôsledky čarodejníctva. To viedlo k začiatku veľkej toltéckej migrácie, pretože Biely cisár a jeho nasledovníci sa vydali na cestu na sever do Egypta a na západ do Severnej a Južnej Ameriky, aby zachránili seba a svoj ľud pred katastrofami, ktoré predvídali. Moc čiernych Toltékov nad silami prírody bola taká veľká a ich porozumenie vzájomnej prepojenosti všetkého života také obmedzené, že im netrvalo dlho a sily zeme vyviedli z rovnováhy do takej miery, že sa začali objavovať prírodné kataklyzmy. Prvá veľká katastrofa postihla Zem v dobách približne 800 000 rokov pred naším letopočtom. Zemetrasenia a prílivové vlny rozbili hlavný kontinent na veľké množstvo ostrovov rôznej veľkosti a zničili Mesto zlatých brán, spolu s Čiernym cisárom a jeho čarodejmi. Na nejaký čas toto varovanie utlmilo čarodejníctvo, no relatívne povedané, netrvalo dlho a chamtivosť sa vynorila zas a približne 200 000 rokov pred naším letopočtom zredukovala druhá veľká kataklyzma zvyšky Atlantídy na dva obrovské ostrovy - Daitya a Ruta. Poučenie z tejto katastrofy tentoraz netrvalo až tak dlho. Toltékovia z ostrova Ruta, ktorí sa beznádejne oddali čiernej mágii, vyvolali ďalšiu kataklyzmu v roku 75 000 pred naším letopočtom, zničiac Rutu aj Daityu, a z mora sa vynoril veľký ostrov, ktorý sa mal stať známym ako Poseidon. V roku 9564 pred naším letopočtom čelil Poseidon rovnakému osudu a ponoril sa pod masívnymi prílivovými vlnami, vyvolanými mohutnými sopečnými výbuchmi. Atlantída a jej čierni mágovia-čarodejovia nakoniec naveky zmizli z povrchu zemského.V období ničenia materského kontinentu putovali zvyšky Atlanťanov do iných častí sveta, z ktorých niektoré sa objavili následkom veľkých kataklyziem, ktoré zničili Atlantídu. Z celkového pohľadu sa týmto zvyšným ľuďom Atlantídy, ktorých viedli ich toltécki králi a kňazi, nevodilo vôbec dobre. Niektorí však dokázali nájsť krajiny, kde sa usadili a kde sa im dokonca aj darilo. Pozoruhodnými spomedzi tých, ktorí prosperovali, boli egyptské dynastie, Chaldejci, Peruánci, Asýrčania, Tibeťania, a do menšej miery aj rozličné menšie skupiny, roztrúsené po celej Európe, Ázii a Afrike. Nie je úlohou tejto knihy podávať podrobný popis všetkých týchto línií, ale iba poukázať na to, ako sa mohlo stať, že sú Toltékovia takí rozptýlení po celom svete. Ešte aj dnes možno nájsť Toltékov po celom svete a práve preto mohli aspoň niektoré rodové línie prežiť príkoria nasledujúcich stáročí.

Väčšina slabších línií prišla časom o svojich toltéckych kráľov a kňazov, či už vojnami, alebo prírodnými pohromami. Tam, kde žreci nezanechali žiadnych potomkov, začali ľudia upadať do barbarskej nevedomosti. Rovnaký osud postihol mnohé silnejšie rodové línie a časom sa aj ony podobne vyčerpali. Počet skutočne vzdelaných žrecov rýchlo klesal a výcvik vhodných nasledovníkov bol čoraz ťažší. Atavistické schopnosti pôvodných žrecov začali navyše vymierať, spolu s narastajúcim rozvojom racionálnej mysle. Tento rozvoj racionálneho myslenia sa stal nevyhnutným, aby bolo možné získať väčšie poznanie abstraktnej podstaty vecí, hmoty a síl duality. V čase zániku ostrova Poseidon zostala na svete už len hŕstka žrecov so schopnosťou prirodzeného zrenia a po čase aj títo vymreli. To znamenalo, že väčšina toltéckych potomkov už nebola žrecmi, hoci aj oni boli ešte nadaní nesmiernym poznaním a schopnosťou viesť druhých. Tento nedostatok žrecov znamenal vážnu prekážku. V úsilí o znovunadobudnutie schopností svojich predkov využívali Toltékovia svoje poznatky o liečivých rastlinách a drogách, ktoré im mali umožniť vidieť. Drogy ako-tak fungovali, no škody na fyzickom tele a mozgu, vzniknuté neustálym používaním týchto rastlín, onedlho prevážili vytúžené účinky. Toltékovia nepoznali žiaden iný spôsob, ako vidieť, a hoci počet úmrtí, šialenstva a nezdarov narastal do závratných výšok, zúfalo vo svojich experimentoch pokračovali. Bolo to temné a strašné obdobie, ktoré však postavilo Toltékov zoči-voči príkoriam života na fyzickej rovine. Tak dôsledky vyvolané nevyhnutným rozvojom racionálnej mysle napokon Toltékov dohonili, za cenu veľkých obetí. A predsa, toto tiež značilo, že hoci Toltékovia stratili svoje atavistické schopnosti, zároveň po prvý raz stáli pred príležitosťou objaviť, z čoho tie schopnosti pozostávali v prvom rade a ako fungovali v praxi. Až omnoho neskôr Toltékovia pri pohľade späť do minulosti pochopili to, akým darom bolo toto temné obdobie, pretože práve počas tohto obdobia neustálych bojov a porážok sa naučili pozrieť sa hlboko do seba a nájsť tie schopnosti, o ktorých nemali ani tušenia. Bez toho, aby si to vtedy uvedomili, učinili Toltékovia ohromný krok vpred vo svojom vývoji a navyše zadefinovali jeden zo základných poznatkov Toltéckej cesty, a to ten, že bojovník žije podľa svojich výziev.

S postupom času začali byť Toltékovia veľmi starostliví pri používaní drog a preto aj skúsenejší. Počet neúspechov a úmrtí začal klesať a počet žrecov narastať. No vtedy sa ocitli zoči-voči ďalšiemu problému, ktorý bol taký subtílny, že nedokázali identifikovať o čo ide, až kým nebolo už príliš neskoro.

Toltékovia boli posadnutí svojou túžbou vidieť až do takej miery, že sa pre nich videnie stalo dôležitejším, než poznanie samo. S touto posadnutosťou bola triezvosť ich predošlého poznania rýchlo nahradená rovnakou aroganciou a vlastnou dôležitosťou, ktorá bola príčinou pádu čarodejov Atlantídy. Čierna mágia znovu vystrčila svoju ohavnú hlavu a teraz sa ešte aj zvyšní Toltékovia uchýlili k čarodejstvu. To bola éra, ktorú Carlos Castaneda vo svojich knihách popisuje ako éru Starých žrecov.

Starí žreci využívali svoju novoobjavenú schopnosť zrieť na to, aby oživili najstaršie praktiky a netrvalo im dlho a zaviedli rituály a vzývania, ktoré boli špecializovaným poznaním čarodejov Atlantídy. Tieto rituály umožňovali Starým žrecom manipulovať svojím vedomím takým spôsobom, že mohli dosiahnuť to, čo dnes nazývame zmenené stavy vnímania. Používaním týchto rituálov a vstupovaním do rôznych stavov vedomia sa Starí žreci naučili nesmierne veľa, nielen o sebe samých, ale tiež o iných životných formách - organických (tie, ktoré majú biologické funkcie) aj neorganických (tie, ktoré nemajú biologické funkcie) - ktoré žijú na tejto planéte spoločne s človekom. Tak ako ich atlantskí predchodcovia, aj Starí žreci boli veľmi schopní pri hromadení faktov a informácií, ale keďže ich pocit vlastnej dôležitosti bol taký veľký, využívali Starí žreci toto poznanie na ovládanie a manipuláciu každého, kto mal tú smolu, že upútal ich pozornosť.

Počas tohto obdobia toltéckych dejín si Starí žreci vybudovali rovnaký systém klanov a cechov, aké sa používali v starobylej Atlantíde. Tieto cechy boli také mocné, že vládli dokonca aj vodcom ľudí, či už to boli králi, alebo cisári. Dialo sa tak všade tam, kde sa Toltékovia vo svete nachádzali.

V tomto smere je potrebné si uvedomiť, že toltécka civilizácia v Údolí Mexika, ako ju opísal Carlos Castaneda, bola len jednou z množstva neskorších civilizácií. Z historického hľadiska bola toto jediná rodová línia, ktorá mala meno Toltécka, ale ako už bolo skôr vysvetlené, všetky civilizácie po celom svete, bez ohľadu na svoje meno, mali svoje korene v migrácii Toltékov z Atlantídy. Preto sa v jadre všetkých týchto civilizácií nachádzali kňazi-žreci, cvičení v toltéckej tradícii. Ako dôsledok tohto spoločného dedičstva a tradície, a napriek faktu, že dátumy medzi jednotlivými civilizáciami sa rôznia do veľkej miery, sa toltécke poznanie na celom svete vždy rozvíjalo viac či menej totožným spôsobom.

Vláda Starých žrecov trvala veľmi dlho a počas nej pokračovali v hromadení rozsiahleho množstva informácií o manipulácii vedomia, ale toto poznanie väčšinou využívali na zdokonaľovanie čiernej mágie. Mnohé z rituálov a magických vzývaní, ktoré nachádzame vo svete aj dnes, sú zriedenými verziami techník, používaných v tej či onej dobe týmito Starými žrecmi.

Čarodejníctvo prekvitalo a, v závislosti od toho, ktorej civilizácie boli súčasťou, pretrvali Starí žreci až do čias príchodu Krista a kresťanskej cirkvi, alebo dokonca aj neskôr. Kresťanská cirkev začala svoje veľké prenasledovanie pohanstva práve vďaka bezohľadnému konaniu a nečistým snahám Starých žrecov. Nebola to však iba kresťanská cirkev, čo privodilo zánik Starých žrecov, ako sa všeobecne predpokladá. Aj za neprítomnosti kresťanov sa Starí žreci ocitli často vydaní napospas iným dobyvateľom. Dôvodom pre to bolo to, že hoci Starí žreci boli rovnako mocní ako ich atlantskí predchodcovia, ešte stále mali jednu vážnu nevýhodu, ktorú sa im nepodarilo prekonať. Tou nevýhodou bolo to, že Starí žreci nedokázali úplne ovládnuť silu vôle, čo sa starým Atlanťanom darilo s takou ľahkosťou. Bolo to však požehnaním, pretože keby sa Starým žrecom podarilo ovládnuť silu vôle, zlo Atlantídy by sa znovu zopakovalo, pretože Starí žreci by nepochybne použili na svojich nepriateľov plnú silu svojho poznania.

Vďaka tejto neschopnosti vládnuť vôli bol svet ušetrený ešte väčšej psychickej vojny a bola to tiež táto neschopnosť, čo Starých žrecov zničilo. Mocné rituály Starých žrecov boli totiž ťažkopádne a nepraktické. Kedykoľvek boli fyzicky konfrontovaní s nepriateľom, nemali Starí žreci dosť času na to, aby vykonali tieto svoje rituály a vzývania, čím sa stali rovnako bezbrannými ako ľudia, ktorým vládli. Počas tejto ťažkej doby, a hlavne počas prenasledovania pohanstva kresťanskou cirkvou, sa niektorí predvídavejší Toltékovia rozišli so svojou starovekou tradíciou a svoju situáciu vo svete podrobili bližšiemu skúmaniu a zvažovaniu. Boli to Toltékovia, ktorí vyznačili počiatok tej éry, ktorú Carlos Castaneda pomenoval ako vek Nových žrecov.

Noví žreci jasne videli nevýhody zdĺhavých a ťažkopádnych rituálov. Ale ešte dôležitejším bol fakt, že tiež uvideli márnosť snahy o kontrolu a manipulovanie druhých, kvôli neprestajným konfliktom a sporom, ktoré to nevyhnutne so sebou prinášalo. Tento rozkol v toltéckej tradícii bol tou najdôležitejšou udalosťou v histórii Toltékov, pretože konštituoval zvrat v ich poznaní a poskytol ten magický kľúč, ktorý Toltékovia stále hľadali už od čias zničenia Atlantídy.

Ako už bolo povedané, Starí žreci mali dostatok poznania a schopností na manipulovanie vedomia svojich obetí, čo robili bez nejakých škrupulí. Fakt, že vedomím možno manipulovať je vitálne dôležitým princípom toltéckeho poznania, ale človek dneška je ešte stále skeptický voči tejto pravde. Hoci umenia, ako je telepatia a hypnóza, urobili veľa pre oslabenie týchto pochybností, človek je ešte stále len s ťažkosťami ochotný uveriť, že niekto môže manipulovať jeho vedomím bez jeho súhlasu alebo bez toho, aby o tom sám vedel. A predsa, práve toto dokázali Starí žreci robiť.

Dnešní Toltékovia sa už viac nepridŕžajú nekonečných techník Starých žrecov, pretože hoci tieto techniky zostávajú stále mocnými nástrojmi, napriek tomu svoj účel prežili. Avšak napriek skutočnosti, že Toltékovia dnes zavrhujú tento aspekt svojho dedičstva, sú tieto techniky ešte stále integrálnou súčasťou ich poznania, už len tým, že sú súčasťou tradície.

Ďalší dôležitý fakt, ktorý je potrebné zdôrazniť, je ten, že toltécke poznanie, vďaka zvláštnosti toltéckej tradície, nikdy nevymizlo a nemôže vymiznúť, a nemôže byť ani zabudnuté. Toto bolo vždy jednou z veľkých síl Toltékov, keďže akumulované poznanie bolo hlavným a najdôležitejším médiom, prostredníctvom ktorého dokázali nadobudnúť svoju silu. U Starých žrecov, ako sme mohli vidieť, to však bolo tiež ich slabosťou, pretože to bola táto časť toltéckej tradície, ktorá ich zvábila k tomu, že sa začali znova oddávať odpornostiam čarodejov Atlantídy. Vo svojej arogancii a domýšľavosti ašpirovali Starí žreci na taký druh moci, ktorá viedla k zneužívaniu, a hoci z istého hľadiska by bolo zveličovaním označovať Starých žrecov ako zlých, priblížili sa dosť blízko k tomu, aby boli presne takými.

Jednou z najbežnejších chýb Starých žrecov bolo to, že neuznávali dôležitosť toho, aby svoje poznanie učinili praktickejším a usmernenejším pre použitie na fyzickej rovine existencie. Namiesto toho, vďaka svojej vlastnej dôležitosti a posadnutosti mocou, sa ich metódy manipulácie vedomia stali ešte zložitejšími a nepraktickejšími. Navyše, Starí žreci boli poriadne leniví na to, aby vniesli akýkoľvek rád do svojho už tak rozsiahleho a rýchlo rastúceho poznania. Nakoniec to dospelo do bodu, kedy už pre stromy nedokázali vidieť les. Vlastná dôležitosť podkopala ich silu, takže aj keď mali k dispozícii poznanie, ktoré bolo úplne úžasné, chaos im zabránil v tom, aby toto poznanie dokázali akýmkoľvek spôsobom naozaj prakticky využiť.

Hoci dnes už viac neodpúšťame úchylkam Starých žrecov, musíme dať každému to, čo mu náleží, pretože Starí žreci objavili niektoré vskutku úžasné fakty o vedomí - poznanie, bez ktorého by bola toltécka tradícia veľmi ochudobnená.

Noví žreci sa ocitli pred úlohou prevziať svoju nadmieru zaťaženú tradíciu a prehodnotiť nesmierne rozsiahle dedičstvo poznania. Zo svojej skúsenosti Noví žreci mohli vidieť, že Starí žreci poriadne zišli z cesty a zablúdili, no ich poznanie bolo také rozsiahle a také chaotické, že nikto z Nových žrecov si nebol istý, čo z toho bolo užitočné a čo už nie. Jedinou logickou vecou, ktorú mohli urobiť, bolo začať z hypotézy, že všetko, čo ich predchodcovia vykonali bolo pochybné a začať triediť nesmierne množstvo poznania, ktoré im bolo dostupné. Toto bolo obdobím konca chaosu a počiatkom prepotrebného poriadku a triezveho uvažovania a konania.

Noví žreci zavrhli všetky teórie Starých žrecov, ktoré títo uchovávali ako dôležité pre svoje poznanie a začali hľadať praktické spôsoby pre aplikáciu tohto poznania. To viedlo k tomu, že dokázali zhustiť väčšiu časť svojho dedičstva do niekoľko zásadných a podstatných konceptov, ktoré bolo možné prakticky využiť.

Prvý zásadný koncept sa týkal toho, čo Starí žreci nazvali Orol. Pri snahe predstaviť si účel existencie sa podarilo Starým žrecom uvidieť zdroj všetkého života, ktorý pri interpretácii racionálnou mysľou pripomína čosi, čo sa podobá na čierno-bieleho orla. Preto Starí žreci metaforicky pomenovali tento zdroj Orlom.

Zrenie Orla bol akt, ktorý stál veľké množstvo Starých žrecov ich duševné zdravie alebo život, či dokonca oboje. No z toho, čo sa im podarilo uzrieť, dospeli k tomu, že účelom existencie je posilňovať kvalitu vedomia. To bolo neoceniteľným objavom, ktorý sa stal zásadným pre všetko, čo Toltékovia dneška vedia a praktizujú.

Starí žreci uvideli, že je to Orol, čo obdarúva všetky bytosti vedomím v okamihu zrodenia a čo si v okamihu smrti toto vedomie, obohatené o skúsenosti počas života danej bytosti, berie späť k sebe. Starí žreci to pochopili tak, že Orol sa tak kŕmi vedomím a že jediným účelom existencie je preto neustála recyklácia vedomia, aby sa tak ukázal a prejavil všetok latentný potenciál. Je dôležité si uvedomiť, že samozrejme žiaden Orol ako taký neexistuje a na nepochopiteľnom zdroji života tiež nieje nič vizuálne. Napriek tomu, aj čarodej podlieha podmienkam racionálnej mysle, ktorá už svojou samotnou podstatou musí veci interpretovať a výsledkom takejto interpretácie je potom vizuálny dojem Orla.

Manifestovaný vesmír je nekonečnom, ktoré presahuje naše chápanie času a priestoru, pretože jeho veľkosť a zložitosť nemožno previesť do zrozumiteľných slovných pojmov alebo predstáv smrteľníkov. Nie je to Boh, pretože Boh je napokon súčasťou toho, čo poznáme. Cirkvi, kňazi a aj iní ľudia sa nám neustále snažia Boha popísať, takže z tohto dôvodu sa stáva Boh čímsi, čo je v dosahu slov a uchopiteľné mysľou. Ale mimo slov, mimo akýchkoľvek popisov, za hranicami akýchkoľvek konceptov, leží to nepopísateľné, nepochopiteľné Nič, ktoré možno označiť iba ako Nevýslovné.

Toto bol ďalší omyl Starých žrecov. Vo svojej arogancii nevzali nikdy do úvahy fakt, že väčšina z toho, čo utvára prejavený vesmír, je v rámci nášho ľudského stavu úplne nepochopiteľné a nepoznateľné. Noví žreci túto chybu napravili tým, že identifikovali a vymedzili tri odlišné úrovne vedomia.

Prvú z týchto úrovní označili ako známe, ktoré pozostáva zo všetkého, čo ľudská bytosť môže zaregistrovať v normálnom vedomí. Druhá úroveň, označená ako neznáme, je vskutku rozľahlou a tajuplnou oblasťou, ktorá sa však môže postupne stať známym počas toho, ako žrec nadobúda svoju zručnosť v zrení. Na druhej strane, tretia úroveň, označovaná ako nepoznateľné, je tou úrovňou vedomia, ktorá nemôže byť nikdy známou človeku, ktorý je ešte stále ľudskou bytosťou. Vstúpiť do nepoznateľného znamená stratiť svoju ľudskosť, čo je dôvodom, prečo toľkí zo Starých žrecov zošaleli.

Starí žreci v priebehu mnohých generácií nahromadili obrovské množstvo faktov o vedomí, ktoré však nikdy nesformulovali do usporiadanej štruktúry. Keď začali Noví žreci tieto fakty nanovo triediť a usporiadavať, vynoril sa súbor ďalších, veľmi dôležitých konceptov, ktoré boli zhustené do usporiadaného celku a vytvárali tak sústavu, ktorá sa nazýva Pravdy vedomia. Noví žreci považovali tieto zásady za najdôležitejšie v celom ich chápaní a ponímaní a tieto pravdy dodnes tvoria základy toltéckych učení.

Väčšina Právd vedomia vychádza z aktu vnímania a spôsobu, akým vnímanie prebieha. Noví žreci zistili, že celé mystérium vnímania možno zosumarizovať do nasledujúcich deviatich zásad či ponaučení:

  1. Vesmír pozostáva z nekonečného počtu energetických polí, ktoré pripomínajú svetelné vlákna.
  2. Tieto energetické polia, podobné vláknam, vyžarujú zo zdroja nepredstaviteľných rozmerov, metaforicky zvaného Orol. Tieto polia energie sú známe ako Emanácie Orla.
  3. Ľudské bytosti sa podobným spôsobom skladajú z rovnako nekonečného počtu týchto polí energie v podobe vlákien, ktoré sa prejavujú v tvare veľkého žiarivého svetelného vajíčka. Výška tohto vajíčka sa rovná výške ľudského tela s rukami úplne vystretými nad hlavou na vertikálnej osi a šírka vajíčka sa rovná šírke človeka s rukami roztiahnutými od stredu tela na horizontálnej osi. Toto vajíčko je známe ako kukla alebo obal človeka.
  4. Na povrchu tejto kukly sa nachádza žiarivý svetelný bod, ktorý osvetľuje iba malú skupinu polí energie vo vnútri kukly.
  5. Vnímanie sa uskutočňuje vtedy, keď energetické polia, ktoré sú osvetlené svetelným bodom, rozšíria svoje svetlo a osvetlia korešpondujúce polia energie mimo obalu. Tento svetelný bod sa nazýva bod, kde sa vnímanie skladá do celku, skrátene aj bod spojenia.
  6. Bod spojenia je možné posúvať na ktorúkoľvek inú pozíciu na povrchu obalu, alebo do jeho vnútra. Pretože bod spojenia osvetľuje akékoľvek polia energie, s ktorými sa dostane do kontaktu, nové energetické polia, ktoré v dôsledku takéhoto posunu osvetlí preto vytvoria nové vnímanie. Je to táto nová úroveň vnímania, ktorá je známa ako videnie.
  7. Keď sa bod spojenia presunie dostatočne ďaleko, dochádza k vnímaniu úplne nového sveta, ktorý je rovnako reálny, ako ten, ktorý človek vníma normálne.
  8. V celom vesmíre existuje tajuplná sila, ktorá je známa ako zámer. Táto sila vyvoláva vnímanie, pretože je to zámer, čo spôsobuje to, že sa polia energie spolu spoja, a je to zámer, čo spôsobuje uvedomenie si tohto spojenia.
  9. Cieľom bojovníkov je zažiť všetky možné vnímania, ktoré sú človeku dostupné. To utvára niečo, čo sa nazýva Úplne vedomie, súčasťou ktorého je aj alternatívny spôsob umierania.

Starí žreci na to, aby mohli vidieť, siahali po užívaní halucinogénov, ktoré mali pohnúť ich bodmi spojenia, ale Noví žreci si uvedomili, že je to rovnako nepraktické, ako rituály Starých žrecov. Navyše, ukázalo sa, že pre vyvolanie pohybu bodu spojenia sú potrebné praktické spôsoby a aby ich objavili, začali Noví žreci študovať bod spojenia prostredníctvom videnia, aj keď spočiatku museli ešte stále na to používať drogy. Tento výskum sa ukázal byť tým najcennejším, pretože nielen, že objavili techniky potrebné k tomu, aby mohli pohybovať bodoms pojenia, ale odhalili tiež mystérium sily vôle. Starí žreci vedeli o tajomnej sile, ktorú ich atlantskí predchodcovia využívali s takou zručnosťou. Vďaka pozorovaniam tiež vedeli, že táto sila existuje v celej prírode, no nikdy ju nepochopili, ani nedokázali zistiť, ako ju použiť.

Objavom Nových žrecov bolo to, že touto tajuplnou silou je v skutočnosti energia spojenia, teda sila, ktorá sa uvoľní, keď sa polia energie vnútri kukly spoja s poliami energie mimo nej. Noví žreci nazvali túto silu vôľa a zadefinovali ju ako "neprestajný tok energie, ktorý je možné usmerňovať a viesť prostredníctvom zámeru žreca". Noví žreci tiež objavili to, že vôľa je sila, ktorá nás núti správať sa tak, ako sa správame, keď vnímame. Je to preto sila, ktorá určuje naše vnímanie sveta. Vôľa je teda to, čo upevňuje bod spojenia na tom mieste, kde sa nachádza. Tu je dôležité si uvedomiť, že aj keď sa bod spojenia nachádza vždy na určitom mieste, jeho presná pozícia je spôsobená navyknutým konaním a opakovaním. Zvyklosti a návyky sa medzi jednotlivcami samozrejme rôznia, preto pozícia bodu spojenia nebude nikdy u dvoch ľudí presne na rovnakom mieste.

Bod spojenia u človeka sa zvyčajne nachádza na povrchu kukly, zhruba oproti bodu medzi lopatkami. Počas vývoja normálneho dieťaťa sa dieťa najprv učí, kam je najvhodnejšie bod spojenia umiestniť a potom ho tam prostredníctvom opakovania upevňuje. Toto opakovanie je najprv riadené povzbudzovaním od starších ľudí a neskôr vnútorným dialógom, ktorý sa stane zvykom. Toltékovia dneška vedia, že človek si vie udržať svoj výklad sveta len neustálym opakovaním si tohto výkladu prostredníctvom svojho vnútorného dialógu. To značí, že svet sa vždy javí presne taký, akým sa javí byť, podľa toho, ako si ho jedinec pre seba popisuje.

No najdôležitejším aspektom toltéckeho poznania je ten, že akonáhle sa vnútorný dialóg zastaví, nadobudne bod spojenia voľnosť k pohybu. To dovoľuje človeku celkom sponatánne zažívať zmenené stavy vnímania a toto je ten magický kľúč, ktorý Starí žreci tak horlivo hľadali. Keby si len uvedomili, že jediná skutočná hodnota ich rituálov spočívala v ich schopnosti posunúť bod spojenia, boli by Starí žreci objavili tento kľúč, ako aj tajomstvo vôle či sily.

Len čo došlo k tomuto objavu, toltécke poznanie sa transformovalo a Noví žreci boli na ceste k náprave chýb svojich predchodcov. Aby bolo možné bodom spojenia pohnúť, Noví žreci zadefinovali tri hlavné techniky, založené na deviatich Pravdách vedomia. Prvá technika sa označuje ako Umenie stopovania, druhá Umenie snívania a tretia Majstrovstvo zámeru. Z týchto troch techník sa vyvinuli tri odlišné oblasti činností, v ktorých sa každy učeň musel stať absolútne skúseným, aby sa mohol stať Toltékom. Ide konkrétne o tieto oblasti: Umenie stopovania, Majstrovstvo uvedomovania a Majstrovstvo zámeru. V tejto schéme je Umenie snívania začlenené do Majstrovstva uvedomovania a používa sa iba ako prostriedok, ktorý umožňuje pohybovanie bodom spojenia pre dosiahnutie zmenených stavov vnímania.

Tieto tri oblasti činností boli tradične zadefinované ako tri hádanky alebo rébusy, ktorým musí bojovník čeliť a ktoré musí zodpovedať, keď kráča Cestou sily. Umenie stopovania sa nazýva hádankou srdca. Popisuje sa ako zmätok, ktorý bojovník prežíva, keď si začne uvedomovať, že - za prvé - svet sa javí byť takým, akým sa javí byť len vďaka nášmu vnímaniu, a za druhé, že ak sa vyvolá odlišné vnímanie sveta, potom sa náš pohľad na svet a jeho výklad, ktorý sa zdá byť taký neotrasiteľný, dramaticky zmení. Majstrovstvo uvedomovania sa nazýva hádankou mysle. Toto je ohromujúce nekonečno, ktoré bojovníci vnímajú, keď si uvedomia nepochopiteľné mystérium a rozsah vedomia človeka. Majstrovstvo zámeru je hádankou ducha človeka. Je to najväčší paradox, v tom, že je schopnosťou človeka premietať svoje fyzické, emocionále a mentálne konanie za hranice normálneho ľudského chápania.

Pokiaľ sa týka procesu učenia, najdôležitejším objavom Nových žrecov bolo čosi, čo Starí žreci už odhalili, konkrétne to, že človek má dva typy vedomia, ktoré sa označujú ľavá a pravá strana človeka. Pravá strana je mysliaca, logická, racionálna stránka mysle človeka. Na pravej strane prúdi všetko poznanie lineárnym a do sekvencií usporiadaným spôsobom. Ľavá strana, na druhej strane, je cítiaca, iracionálna stránka mysle človeka, ktorá funguje úplne nezávislo od akéhokoľvek logického či lineárneho postupu sekvenčných myšliekových vzorcov. Najlepší spôsob, ako pochopiť pravú stranu, na rozdiel od ľavej strany, je pouvažovať nad príkladom každej z nich.

Predstavme si matku, ktorej má telefonát, ktorý ju informuje o tom, že jej syn mal nehodu. Na pravej strane zažije matka viac-menej čosi ako toto:

Telefón zvoní a matka zodvihne slúchadlo, neočakávajúc nič nezvyčajné. Keď sa dozvie o nehode, najprv prežíva šok a strach, potom obavy o bezpečie svojho syna. Jej myseľ zaplaví množstvo otázok: Je zranený? Kde je? Čo sa stalo? Je v nemocnici?

Toto je veľmi zjednodušená, no napriek tomu typicky logická reakcia, kde jedna myšlienka spúšťa ďalšiu. Ale keby matka dokázala registrovať aj ľavú stranu, jej zážitok by bol úplne odlišný a podobal by sa čomusi takémuto:

Než jej syn toho rána odišiel z domu, mala matka nejasný pocit obavy o jeho bezpečnosť a hoci nebol logický dôvod, aby sa cítila znepokojene, nevedela sa toho pocitu striať. Potom náhle dopoludnia zažíva alarmujúci pocit. V tej chvíli pocíti prítomnosť svojho syna a cíti, že je v nebezpečenstve. Matka nezačne o tom uvažovať a pochybovať, ale inštinktívne sa vyberie ku telefónu, uvažujúc, ako by ho mohla najlepšie zastihnúť. Dokonca ešte než siahne po telefóne, ten zazvoní a ako zdvihne slúchadlo, prebehne jej po chrbte mráz, pretože vie, že sa práve dozvie, že jej syn mal nehodu. No ešte aj vtedy, keď sa do telefónu ohlási, matka akosi vie, že syn nie je vážne zranený, iba je v šoku.

Z týchto dvoch príkladov jasne vidno rozdiel medzi pravou a ľavou stranou vedomia. Pravá strana je racionálnou reakciou na konkrétny dôkaz, ktorý spustil sekvenciu logických myšlienok, ľavá strana je iracionálnym pocitom, ktorý nemá nič dočinenia či už s logikou, alebo s konkrétnym dôkazom. Iba neskôr budú takéto iracionálne pocity podopreté a potvrdené potrebnými dôkazmi. V snahe o porozumenie týmto konceptom je dôležité si uvedomiť, že pojmy "pravá" a "ľavá strana" sú pojmy, používané pre svetelný obal človeka a nie pre pravú a ľavú hemisféru mozgu a ich funkcie.

Starí žreci označili ľavú stranu ako zvýšené vedomie, a keďže absencia logických myšlienok posilňuje jasnosť myslenia, nútievali svojich učňov do tohto stavu, aby tak títo mohli dosiahnuť úroveň koncentácie, nutnú pre to, aby sa naučili čarodejníctvu. Jediným ospravedlnením pre túto metódu učenia je fakt, že učeň má veľké ťažkosti so zapamätávaním si učení, ktoré prijíma v stave zvýšeného vedomia. Tento nedostatok pamäte vytvára určitú prekážku, pretože prv, než môže učeň využiť svoje poznanie, musí podstúpiť zápas, aby si ho vybavil. Takýto zápas často zaberie celé roky a výsledkom je to, že keď si učeň časom na učenia spomenie, je im vtedy vďaka svojmu zápasu už naplno oddaný.

Dnes sa Toltékovia na vec pozerajú inakšie, pretože dnes už vieme, že človek sa vždy učí na oboch stranách simultánne. Učenie a zapamätávanie si toho, čo sme sa učili, si však vyžaduje energiu, tak ako čokoľvek iné. To vytvára problém, pretože veľká väčšina ľudí jednoducho nemá dostatok energie na to, aby registrovali to, čo sa učia na ľavej aj na pravej strane. Niekedy má jedinec tak málo energie, že si ani nedokáže spomenúť, čo sa naučil na pravej strane, nie to ešte na ľavej. Vďaka zvláštnosti nášho vedomia má pravá strana vždy prioritu pred ľavou stranou. Všetka dostupná energia sa najprv využije na registrovanie a potom na spomínanie pravej strany. Iba nadbytočná energia sa využije pre ľavú stranu.

V súčasnosti učni iba veľmi zriedkavo musia v procese výuky vstupovať do stavu zvýšeného vedomia, jednoducho preto, lebo časový faktor, ktorý je spätý so spomínaním, je príliš dlhý. Od úplne prvého dňa svojho výcviku dostávajú učni inštrukciu, ktorá im umožňuje navodiť si prirodzený a spontánny pohyb do stavu zvýšeného vedomia. Hoci na začiatku je takýto pohyb do rôznej miery drobný, učeň začne čoskoro nadobúdať v tomto umení zručnosť a odbornosť. Ako nadobúda učeň schopnosť vstupovať hlbšie do stavu zvýšeného vedomia, zvyšuje sa zložitosť inštrukcií, ktoré dostáva. Táto nová metóda má dve veľké výhody: za prvé, učeň sa učí od začiatku zvládať svoje vlastné vedomie, a za druhé, nedochádza ku strácaniu času zdĺhavým vybavovaním si a rozpomínaním sa.

Toto je veľmi stručný nárys nového prístupu a schémy výuky, ktorú Noví žreci utvorili z poznatkov, ktoré zdedili zo svojej tradície. Práca Nových žrecov začínala práve prinášať svoje ovocie, keď kresťanská cirkev začala svoje dlhodobé prenasledovanie pohanstva. Napriek tomu, že toto prenasledovanie bolo nešťastným riešením, poskytlo Novým žrecom dovtedy nevídanú príležitosť zdokonaliť svoje novo nadobudnuté zručnosti na nástroje najvyššej presnosti. Chyby a neporiadne techniky mali za následok mučenie a smrť v rukách prenasledovateľov. Tí bojovníci, ktorým išlo učenie pomaly, alebo neboli dostatočne zruční a skúsení vo svojich nových zručnostiach, zahynuli veľmi rýchlo. Bolo to najnekompromisnejšie obdobie v histórii Toltékov, pretože hoci boli nútení dosahovať v učení vynikajúce výsledky, prenasledovanie vo väčšine častí sveta bolo také devastujúce, že Toltékovia museli vykonať niekoľko ďalekosiahlych rozhodnutí.

Toltékovia na celom svete sa v priebehu nasledujúcich storočí rozhodli rozptýliť, v snahe prežiť. Každý vodca odlúčil seba a svoju jednotku bojovníkov od všetkých ostatných jednotiek. Bol to drastický krok, ktorý nemal za následok len to, že boli založené rozličné rodové línie, ale po prvý krát v toltéckej histórii nastal izolovaný rozvoj poznania. Tento krok a jeho účinky sa stal známy ako Doktrína separátneho rozvoja. Tak ďalekosiahle boli následky tohto vývoja, že dnes každá toltécka jednotka existuje úplne osamotene, ukrytá a utajená pred zrakom verejnosti. Okrem telepatického spojenia, ktoré ešte stále existuje medzi väčšinou toltéckych vodcov, medzi jednotlivými jednotkami neexistuje žiadna komunikácia. Dokonca aj toto mentálne spojenie je také krehké, že nie je možné určiť osobnú identitu či fyzickú lokalizáciu jeho účastníkov.

Ešte jeden aspekt toltéckeho poznania je potrebné v tomto bode pochopiť, ak má byť historický vývoj toltéckej tradície pochopený ako celok. Nová metóda učenia, ktorá sa dnes používa, má ďalšiu veľmi dôležitú výhodu v tom, že umožňuje zadávanie inštrukcií určitým "novým" typom ľudí, ktorí sa teraz inkarnujú. Tento bod tu spomíname len pre zaujímavosť, pretože na väčšinu učňov zatiaľ nemá vplyv.

Tieto takzvané nové typy ľudí sú dnes ešte stále veľmi zriedkavé. Sú to Toltékovia, ktorí podstúpili vysoko špecializovaný výcvik v predošlej inkarnácii a používajú silu, ktorá má nesmierne odlišnú kvalitu od sily, ktorá je všeobecne známa. Títo Toltékovia dostali pomenovanie Bojovníci tretej pozornosti.

Aby sme predošli mnohým zmätkom v budúcnosti, ujasníme si to, že hoci sa môže zdať, že Toltékovia sú všetci rovnakí, nie je tomu tak. Toltékovia sú zatriedení do troch odlišných kategórií, podľa ich úrovne výcviku a skúseností, ktoré dosiahli. Tieto tri kategórie Toltékov sa nazývajú dvory. Prvý, alebo vonkajší dvor, tvoria Bojovníci prvej pozornosti, druhý, vnútorný dvor, tvoria Bojovníci druhej pozornosti a tretí dvor, nazývaný Sanctum Sanctorum, pozostáva z Bojovníkov tretej pozornosti.

Tieto tri dvory si nesmieme zamieňať s tým, čo je známe ako tri štádiá vo vývoji bojovníka, teda lovec, bojovník a človek poznania. Striktne povedané, tieto tri štádiá presahujú rozsah dvorov. Preto, tým, že prechádza tromi štádiami, stáva sa učeň najprv Toltékom prvej pozornosti a odtiaľ postupuje na úroveň druhej pozornosti a napokon na úroveň tretej pozornosti.

Tento výcvik nie je prirodzene niečo, čo je normálne možné zažiť počas jedného života. Toltékovia na celom svete preto postupovali dvormi, hoci vždy existovali tí zriedkaví jedinci, ktorí postupovali rýchlejšie, než ostatní. Z týchto jedincov sa stávajú vodcovia, dokonca aj medzi Toltékmi. Napríklad, Starí žreci boli prevažne Bojovníkmi prvej pozornosti, ale mali medzi sebou vodcov z Druhej pozornosti, ktorí im určovali smer konania. Noví žreci boli, presne povedané, Bojovníkmi druhej pozornosti a aj medzi nimi boli vodcovia, ktorí začali byť majstrami Tretej pozornosti.

Tri úrovne odbornosti, alebo dvory, možno lepšie pochopiť, keď sa pozeráme na tri štádiá výcviku učňov ako na celok. Každý učeň začína svoj výcvik v normálnom vedomí, označovanom ako Prvá pozornosť, pretože toto učenie je v dosahu chápania každého. Je to úroveň priemerného človeka z ulice a jeho súčasťou je teória a praktické použitie všetkých základných konceptov, týkajúcich sa nadobúdania poznania či osobnej sily.

Tento výcvik pokrýva každý aspekt toltéckej tradície, známej ako učenia pre pravú stranu a je možné ho pochopiť relatívne ľahko, pretože je smerovaný na racionálnu myseľ. Táto časť učení sa nazýva Cesta lovca. Titul Bojovníka prvej pozornosti si zaslúži ten učeň, ktorý preukáže schopnosť zvládnuť na vysokej úrovni inštrukcie, podávané v tejto časti, spolu so schopnosťou pohybovať bodom spojenia.

Súbežne s týmto tréningom prebieha tá časť učení, ktorá sa zaoberá vedomím z uhla zvýšeného vedomia, alebo presnejšie, Druhou pozornosťou. V tejto časti je učeň neustále nútený posúvať svojím bodom spojenia do ľavej strany vedomia a zatiaľ čo je v tomto stave, musí zhodnotiť všetko, čo sa naučil v normálnom stave vedomia. Učeň sa práve v tejto časti práce učí konceptom stopovania, snívania a zámeru. Tento výcvik pokrýva to poznanie, ktoré je známe ako Cesta bojovníka a pripravuje učňa na pokročilejšiu fázu práce.

Expertná skúsenosť v Ceste lovca a Ceste bojovníka konštituuje to poznanie, ktoré je uznávané titulom Bojovník druhej pozornosti. Ak popri majstrovskom ovládnutí tejto časti práce dokáže bojovník tiež vidieť bez akejkoľvek pomoci, je považovaný za Toltéka, čo poukazuje na žreca, či človeka poznania.

Od tohto bodu už bojovník viac nepotrebuje inštrukcie ako také, pretože všetko je odhaľované sile jeho vnútorného zraku. Udeľovanie štatútu Toltéka bojovníkovi na tomto stupni jeho rozvoja však nie je správne, aj keď to Noví žreci v minulosti tak často robili. Podľa tradície je takýto štatút oprávnený len vtedy, keď žrec na seba tiež prevezme zodpovednosť viesť svoj ľud.

Po dosiahnutí tejto úrovne vo svojom rozvoji je bojovník už majstrom sám osebe a ďalšia časť jeho výcviku nie je vedená inštrukciami v normálnom zmysle slova. Inštrukciou je skôr vedenie k tomu, aby odkryl svoju plnú silu a zodpovednosť ako magická bytosť vesmíru.

Poznanie, pokryté v tejto časti výcviku sa týka hlavne zmenených stavov vnímania a ich využitia, spolu s alternatívnymi svetmi a ich obyvateľmi, ktorí prichádzajú do styku s človekom. V tejto časti svojho výcviku sú bojovníci tiež vedení k tomu, aby vykonávali svoju skutočnú funkciu ako jeden zo štyroch typov mužov a žien v toltéckej jednotke (toto je technické označenie pre bojovníkov, ktorí pracujú pod vedením nagala na fyzickej úrovni) a dostanú tiež inštrukcie o účele a osude jednotky a skupiny, ku ktorej patria (vedomie ľudstva je rozdelené podľa siedmich odlišných kvalít vedomia, ktoré sú označované ako skupiny. Jednotky bojovníkov sú podskupinami týchto väčších skupín).

Kým úvodný výcvik bojovníka sa zaoberá najmä rozvojom indivídua, táto časť výcviku zahŕňa koncept skupinového úsilia. V jeho základe je inteligentná spolupráca pri vedení ľudskej rasy a zodpovednosť človeka voči iným formám života, ktoré s ním túto planétu zdieľajú. Expertná skúsenosť v tejto časti poznania utvára skutočnú Cestu Toltéka. Je vrcholom Toltéckej cety a ak je úspešne zavŕšená, privádza bojovníka na križovatku Konečnej voľby.

Konečná voľba stavia bojovníka pred rozhodnutie vybrať si medzi dvomi cestami, ktoré sú dostupné Toltékom, ktorí dosiahli tento bod v rozvoji svojej sily. Jedna cesta je známa ako Cesta slobody, kým tá druhá je označovaná ako Cesta najväčšieho dobrodružstva. Táto druhá cesta je najväčším pokušením pre bojovníkov, pretože svojím leskom a tým najväčším vábením ponúka tým, čo sa jej oddajú, opojnú moc, no tá nevedie bojovníkov k slobode.

Nasledovníci Cesty najväčšieho dobrodružstva rozvíjajú druhú pozornosť do jej najvyššieho potenciálu, čo jej praktikantom ponúka pomoc anorganických bytostí, vyvolávanie transformácií ľudského tela, a dokonca spomalenie procesu starnutia do takej miery, že dosiahnu relatívnu nesmrteľnosť.

Na druhej strane, bojovníci, ktorí sa odvrátia od týchto úžasných síl, pokračujú vo svojom hľadaní a nenechajú sa opantať posadnutosťou leskom a slávou Druhej pozornosti. Po čase títo bojovníci vstúpia do tej úrovne vedomia, ktorá sa označuje ako Tretia pozornosť. Sú to bojovníci, ktorí kráčajú Cestou slobody ako Bojovníci tretej pozornosti.

Bojovníci tretej pozornosti zotrvávajú vždy v jednotke, do ktorej patria a pokračujú vo výskumnej práci, ktorú možno len ťažko opísať zrozumiteľne slovami, pretože jej súčasťou je premietanie myšlienkových vzorcov a manipulácia vedomia a vnímania za hranice bežného chápania ľudstva. Je to práca, ktorú možno najlepšie opísať ako výlučne skupinovo orientovanú, no nie v tom zmysle, ako je to normálne chápané. Postačí, ak povieme, že hoci všetci Bojovníci tretej pozornosti veľmi dlho pracovali s vedomím a chápaním toho, že ich sila im nedovoľuje zasahovať tam, kde nie sú potrební, napriek tomu vždy ochotne vykonali akékoľvek úlohy, ktoré im čas od času zadávajú Tí, ktorých nazývajú Strážcovia rasy.

Exkluzívne preklad pre pútnikov 1. kapitoly knihy Théuna Maresa Return of the Warriors: DreamingWolf.

Dodatočná informácia o Toltékoch, ktorí žijú

Dedičia starovekého toltéctva si hovoria Wirrarika. Väčšina z nich hovorí iba jazykom Wirrarika, no niektorí hovoria aj španielsky. Hoci ich je viac, než 50 tisíc, nie všetci členovia komunity zdieľajú rovnaké množstvo poznania, týkajúceho sa ich duchovnej tradície.

Medzi Wirrarikami existujú zvláštne skupiny ľudí, zvané Jicareros, ktoré sú uchovávateľmi starovekých magických praktík. Žijú také úrovne skúseností vo svete percepcie, aké si ostatní členovia komunity ani nevedia predstaviť. Španielske slovo „tradición“ (tradícia, zvyk) neznamená pre Wirrarikov súbor vier a presvedčení, ale súbor veľmi účinných praktík, zameraných tak, aby ich vykonávateľ dosiahol najvyššie ciele vedomia a vnímania.

Medzi žijúcimi Toltékmi neexistuje postava majstra, o akom sme zvyknutí uvažovať my v západných a nezápadných spoločnostiach. Oni sú zvyknutí učiť sa priamo od „Ducha“. Človek poznania, šaman, je púhym prostriedkom, ktorý tlačí praktikanta, aby hľadal Ducha na posvätných miestach. Neexistujú knihy, neexistujú formálne učenia, neexistujú ľudskí učitelia. Sú len sady špecifických skutkov, ktoré sú spôsobmi, ako zaklopať na dvere Ducha. Ak Duch dvere otvorí, učenie sa začína. Nemôžete o "Usim" (slovo Wirrarikov pre označenie Veľkého Ducha) iba počúvať, musíte ho vidieť a počuť vy sami, bez sprostredkovateľov. Taká je cesta Toltékov.

Toltékovia, ktorí dodnes žijú, sú Indiáni, žijúci vo vlastnom svete a nezdá sa, že by mali záujem o neindiánsky svet. Nezaujíma ich niečomu nás učiť či niečo nám odovzdávať. Zaujímajú sa len o prežitie a o udržanie svojej tradície nažive, pretože je to ich spôsob, ako zaujať svoju vlastnú úlohu ako polia energie, ako skutoční synovia a dcéry Slnka, s tou istou podstatou, akú má Starý otec Slnko, a s rovnakou láskou, ako Stará matka Zem.

Toto je posolstvo toltéckych Indiánov, ktorí prežili:


„Sme deťmi Slnka a našou podstatou je žiariť!“


Preklad článku „Surviving Toltecs“ z Internetovej stránky V. Sancheza: DreamingWolf

Zdroj: www.dunres.sk




Štyri dohody – Objatie anjela smrti

Posledným spôsobom, ako dosiahnuť osobnú slobodu, je pripraviť sa na iniciáciu smrti, na prijatie smrti ako učiteľa. Anjel smrti nás môže naučiť, ako byť skutočne živý.

Začnime si uvedomovať, že by sme mohli v ktorýkoľvek okamžik zomrieť; k tomu, aby sme byli živý, máme len prítomnosť. Pravdou je, že nevieme, či zajtra nezomrieme. Kto vie? Predstavujeme si, že máme pred sebou ešte celý rad rokov. Vieme to ale určite?

Ak nás odvezú do nemocnice a lekár nám povie, že nám ostáva už len týždeň života, čo s tým urobíme? Máme dve možnosti. Jednou možnosťou je trpieť tím, že zomrieme, vytvoriť drámu a hovoriť všetkým: „Poľutujte ma, za chvíľu zomriem.“

Druhou možnosťou je využiť každý okamžik a byť šťastný, robiť to, čo robíme skutočne radi. Ak máme pred sebou len týždeň života, tak si ho užime. Buďme nažive. Môžeme si povedať: „Budem sám sebou. Teraz už si nebudem ničiť život tím, že by som sa pokúšal potešiť iných ľudí. Už se nebudem báť toho, čo si kto o mne myslí. Čo ma je vlastne do toho, keď mám za týždeň zomrieť? Budem sám sebou.

Ako keby nebolo žiadne zajtra.

Anjel nás môže učiť žiť každý deň tak, ako keby to bol posledný deň nášho života, ako keby nebolo žiadne zajtra. Každý deň môžeme začať tak, že si povieme: „Som hore, vidím slnko. Idem prejaviť vďačnosť slnku a všetkému ostatnému a všetkým ľuďom, pretože zatiaľ žijem. Je to ďalší deň, kedy môžem byť sám sebou.“

Byť celkom otvorený, vedieť, že nieje sa čoho obávať.

S ľudmi, ktorých milujem, zaobchádzam s láskou, pretože to môže byť posledný deň, kedy im môžem povedať, ako veľmi ich milujem. Neviem, či ich ešte niekedy uvidím, a preto sa s nimi nechcem hádať.

Čo ak by som sa s vami vážne pohádal a vychrlil na vás všetky tie emocionálne jedy, ktoré proti vám mám, a vy by ste zajtra zomreli? Nie! Sudca by ma dostal a ja by som sa cítil previnilo za všetko, čo som vám povedal. Veď už teraz sa cítim previnilo, že som vám nepovedal, ako veľmi vás milujem. Láska, ktorá ma činí šťastným, je láska, o ktorú sa s vami môžem rozdeliť. Prečo by som mal zapierať, že vás milujem? Nie je vôbec dôležité, či mi to oplatíte rovnako. Veď môžem zajtra zomrieť, môžete zajtra zomrieť vy. To, čo ma činí šťastným teraz, je to, že vám môžem dát najavo, ako veľmi vás mám rád.

Týmto spôsobom môžeme žiť svoj život. Ak to vykonáme takto, pripravujeme sa na iniciáciu smrti. To, čo sa stane v iniciácii smrti, je to, že starý sen, ktorý sme mali v mysli, navždy zomrie. Áno, budeme mať na parazita spomienky – na Sudcu, Obeť a na to, čomu sme verili – ale parazit bude mŕtvy.

Ten, kto zomrie v iniciácií smrti, je parazit. Nie je ľahké podstúpiť iniciáciu smrti, pretože Sudca a Obeť budu proti tomu bojovať zo všetkých síl. Tieto myšlienkové princípy nechcú zomrieť. A my cítime, že zomrú, a bojíme se tejto smrti.

Ak žijeme v sne, je to, ako by sme boli mŕtvy. Ten, kto prežije iniciáciu smrti, obdrží nádherný dar: vzkriesenie. Vzkriesenie je z mŕtvych vstanie, možnosť byť živý, byť opäť sám sebou. Vzkriesenie je byť ako dieťa – divoký a slobodný, ale je v tom rozdiel. Spočíva v tom, že miesto nevinnosti máme slobodu s múdrosťou.

Sme schopný zrušiť svoje skrotenie, stať sa opäť slobodnými a uzdraviť svoju myseľ. Vzdáme se anjela smrti, pretože vieme, že parazit zomrie a my ostaneme živý so zdravou mysľou a s dokonalým rozumom. Potom budeme slobodný, aby sme používali vlastnú myseľ a riadili si vlastní život.

Tomuto nás na toltéckej ceste učí anjel smrti.

Anjel smrti k nám prichádza a hovorí: „Vidíš, že všetko, čo tu existuje, je moje, nieje to tvoje. Tvoj dom, partner, deti, auto, kariéra, peniaze – všetko je moje a až budem chcieť, tak ti to vezmem, ale zatiaľ si to užívaj.“

Ak sa vzdáme anjelovi smrti, budeme navždy šťastní. Prečo? Pretože anjel smrti nám vezme minulosť a umožni životu, aby pokračoval. Za každý okamžik, ktorý je minulosťou, anjel smrti odoberie mŕtvy kúsok z nás a my môžeme žiť v prítomnosti. Parazit chce, aby sme minulosť vláčili so sebou, a preto je to tak ťažké byť živý. Ak sa pokúšame žiť v minulosti, ako by sme sa mohli tešiť z prítomnosti? Keď sníme o budúcnosti, prečo by sme so sebou mali vlicť bremeno minulosti? Kedy hodláme žiť v prítomnosti? To nás učí anjel smrti.

~ don Miguel Ruiz

Zdroj: www.seberizeni.cz




Umenie počúvať.

Jednoduché kroky podľa Toltékov.

Už vám niekto povedal „ty ma vôbec nepočúvaš?!“ Je pravdou, že čoraz menej počúvame a aj pri rozhovoroch tvárou v tvár ťukáme do mobilu, scrollujeme novinky na Facebooku, odpisujeme niekomu, alebo sme duchom úplne inde. Umenie počúvať pritom nespočíva len v pasívnom a odovzdanom počúvaní. Musíme toho druhého vnímať, naladiť sa na jeho vlnu a tým mu preukážeme rešpekt, úctu, alebo ak je to niekto naozaj blízky, tak aj skutočnú lásku.

Vyskúšajte cvičenie, ktoré popísal aj don Miguel Ruiz Jr. v knihe Umenie sebapoznania. Don Miguel je priamy potomok Toltékov, je toltécky majster sebapoznania a ako možno viete, Toltékovia svojím myslením ovplyvnili ďalšie pôvodné kultúry. Sú považovaní za najväčšiu civilizáciu minulosti.

Naučte sa umenie počúvať.

Spomínané cvičenie vám pomôže udržať vnútornú emocionálnu rovnováhu. Zameriate sa na to, ako počúvať ľudí, ktorí majú iné názory a uznávajú iné hodnoty ako vy.
„Môžete si vybrať blízkeho človeka a začnite sa s ním rozprávať na tému, v ktorej sa nezhodnete,“ radí don Miguel Ruiz Jr. „Potom hlavne počúvajte. Nehovorte mu o svojich názoroch. Len počúvajte. Požiadajte ho, aby svoj názor niečím podložil, nespochybňujte a neznevažujte ho pri tom.“

Počas jeho prejavu sa zamerajte na tieto okolnosti:

Zdokonaľte sa

„Ak budete toto cvičenie robiť s rodinou a priateľmi, pomôže vám, aby ste sa správali druhým s úctou a jasne si pri tom budete uvedomovať vlastné pocity,“ vysvetľuje don Miguel Ruiz Jr. Ak sa vám to nedarí s rodinou, skúste sa najprv zamerať na širší okruh priateľov, potom sa prepracujte k užšiemu kruhu. Nielenže sa zdokonalíte v úctivom prístupe k druhým, lepšie si uvedomíte aj pripútanosť a názory, ktoré vás sprevádzajú v osobnom sne. Budete otvorenejší k ľuďom s odlišným svetonázorom a budete k nim pristupovať bez podmienok a predsudkov.

Zdroj: https://lepsiden.sk


<<< Späť


Vytvoril ©Miloš 2018 s pomocou tejto stránky.   Môj kontaktný   E-mail