Potápanie trochu podrobnejšie

<<< Späť

Obsah

Na úvod

Vo väčšine vyspelých krajín sa venuje potápačstvu s pretlakovými vzduchovými prístrojmi stále viac ľudí. Väčšina potápačov však tento šport vykonáva len pár dní v roku, väčšinou počas dovolenky, a často v ďalekých krajinách. Zbehlosť a skúsenosť mnohých potápačov nie je preto často veľmi výrazná.

Pri potápaní s potápacím prístrojom so stlačeným vzduchom (SCUBA = Self Contained UnderwaterBreathing Apparatus) vdychuje potápač cez náustok (automatickým kyslíkovým respirátorom) stlačený vzduch tlakom, ktorý zodpovedá danému tlaku prostredia = tlak vody plus atmosferický tlak. Zmes vzduchu sa spravidla vdychuje z oceľového alebo alumíniového oprístroja upevneneného na chrbte potápača, s obsahom medzi 8 l a 12 l. Vzduch sa do prístroja plní pomocou kompresora zo vzduchu prostredia tlakom ca. 200 bar.

Pomocou takejto zmesi vzduchu možno, do určitej miery bezpečne, dosiahnuť hĺbky až do 40 m; hoci zväzy športového potápania ponorenia nad 30 m neodorúčajú. Zvyčajné ponorenie športových potápačov spravidla trvá okolo 45 minút a začína v hĺbkach medzi 30 m a 40 m.

Pre bezpečné potápanie vo väčších hĺbkach, napr. pri prácach pod vodou, pre vedecké alebo vojenské účely, musia byť použité zmesi kyslíka a hélia.

 

Fyzikálne predpoklady

Tlak

Dozaista najdôležitejšou fyzikálnou veličinou pri potápaní je tlak. Je definovaný ako zvislá projekcia sily na plochu:

P = F/A 

kde: P = tlak (od „pressure“) F = sila (od „force“) A = plocha (od „area“)

 

Aby sme sa dostali k jednotke tlaku, sú v rovnici 1 použité špeciálne jednotky pre silu a plochu. Ak pôsobí napríklad sila o veľkosti 1 newtona kolmo na nejakú plochu o veľkosti 1 m2, tak sa jednotka tlaku, ktorá z toho vznikla, označuje ako pascal ( = pa).

1pa = 1 N/1m2

 

Stotisíc pascalov sa označuje ako jeden bar:

1bar = 100 000 pa

 

Priemerý tlak vzduchu činí v nadmorskej výške 1,013 bar. V polohách s vysokým resp. s nízkym tlakom môže tlak čiastočne kolísať. Kvôli zjednodušeniu počítame pri nasledovných úvahách s nadmorskou výškou (= 0 m) s tlakom vzduchu 1 bar.

Poznámka: V medicíne sa tlak, tak napr. krvný tlak, ešte vždy uvádza v milimetroch ortuťového stĺpca (mm Hg). Táto jednotka tlaku a tlak v bar spolu nasledovne súvisa: 750 mm Hg = 1 bar

Voda je takmer nestlačiteľná. To znamená, že voda má tú istú hustotu na povrchu, v 100 m hĺbke alebo aj v hĺbke 1 000 m. Sladká voda má pri 4 °C hustotu 1 000 kg na m3. Slaná voda má v závislosti od obsahu soli väčšiu hustotu. Hustota slanej vody (20 °C) s obsahom soli 3 % je teda okolo 1020 kg na m3. Hustota vody okrem toho závisí od jej teploty. Najväčšiu hustotu má voda – na rozdiel od mnohých iných tekutín – pri + 4 °C (anomália vody).

Vzduch je naproti tomu silne stlačiteľný. Vzduch má za normálnych podmienok, čiže pri tlaku 1 bar, hustotu 1,13 kg na m3.

Na vodnej hladine činí tlak pôsobiaci na potápača v priemere okolo 1 bar. Pretože vodný stĺpec vysoký 10 m vytvára rovnako tlak 1 bar, je celkový tlak v 10 m hĺbke vody 2 bar = tlak vzduchu (1 bar) + tlak 10 m vody (1 bar). V 20 m hĺbke činí tak tlak prostredia 3 bar, v 30 m hĺbke 4 bar a v 40 m hĺbke 5 bar.

Tak ako sa tlak so stúpajúcou hĺbkou vody zvyšuje, v atmosfére so stúpajúcou výškou klesá. Tu však znižovanie tlaku nie je lineárne ako vo vode. Tlak vzduchu vo výške 4000 m je ešte 0,62 bar. Prirodzene, že táto hodnota kolíše v závislosti na stave tlaku vzduchu a počasia. Táto výška je približne hranicou, od ktorej môže osoba nezvyknutá na výšky dostať výškovú chorobu. Výšková choroba znamená vážne nebezpečenstvo, pretože môže okrem iného viesť k pľúcnym a mozgovým edémom a môže skončiť smrteľne. V takýchto prípadoch treba postihnutú osobu buď respirovať kyslíkom, alebo priniesť do nižších výšok.

 

Boylov-Mariottov zákon

Z fyziky a z chémie poznáme stavovú rovnicu plynu od Boyla-Mariotta. Táto znie: v uzavretom systéme je pri konštantnej teplote výsledok tlaku p a objemu V ideálneho plynu konštantný:

p . V = konšt.

Pozor

Pod ideálnym plynom rozumieme – reálne neexistujúci – plyn, v ktorom molekuly plynu nemajú žiadny objem a nepôsobia na seba nijakými silami. Vo veľkých objemoch pri nízkej hustote (= nízky tlak) sú však tieto podmienky skutočne dobre splnené. Odchýlky od vzduchu od podmienok ideálneho plynu sa však so stúpajúcim tlakom zväčšujú. Jednako sa všetky úvahy o potápaní dajú s dobrými výsledkami vykonať pomocou rovnice.

Na objasnenie rovnice: Pozorujeme balón napustený vzduchom, ktorý má na vodnej hladine objem 4 l vzduchu pri tlaku 1 bar. Z vodnej hladiny sa má dostať do hĺbky vody 40 m. Tu má potom balón pri tlaku 5 bar objem už len 0,8 l.

Treba to chápať nasledovne: Na vodnej hladine vyplýva pre balón výsledok p . V zo 4 l .1 bar = 4 l . bar. V hĺbke vody 10 m musí výjsť výsledok podľa rovnice rovnako 4 l . bar:

2 l . 2 bar = 4 l bar

Výsledok je náležite v 20 m, 30 m alebo 40 m hĺbky stále 4 l . bar.

Pretože je automatickým kyslíkovým respirátorom potápačského prístroja vzduch v každej hĺbke prijímaný s daným tlakom prostredia, je tlak vnútri tela a tlak prostredia = tlak vody + atmosferický tlak potápača stále rovnaký.

 

Parciálny tlak

Pod parciánlnym tlakom (= čiastkový tlak) nejakého plynu v plynnej zmesi 2 alebo viacerých rôznych plynov rozumieme tlak, ktorý by prevládal, keby sme z objemu odstránili všetky ostatné plyny.

Parciálny tlak pp plynnej zmesi s celkovým tlakom po, ktorá je zložená z ľubovoľného množstva plynov s danými percentuálnymi podielmi objemov Vn, sa vypočíta nasledovne:

pp = po . Vn

parciálny tlak = celkový tlak . percentuálny podiel objemu jednotlivých plynov

Podľa definície parciálneho tlaku vyplýva celkový tlak po plynnej zmesi zase zo súčtu všetkých parciálnych tlakov zastúpených v zmesi plynov.

 

Príklad:

Vo vdychovanom vzduchu je celkový tlak 1 bar, čiže rovnaký ako tlak v nadmorskej výške. Percentuálny podiel objemu 21 % kyslíka činí 0,21, zo 78 % dusíka 0,78 a z 1 % zvyšných plynov 0,01. Celkový tlak kyslíka sa potom vypočíta nasledovne:

p02 = 1 bar . 0,21 = 0,21 bar

Pre celkový tlak dusíka náležite nasleduje hodnota 0,78 bar.

Vdychovaný vzduch sa v organizme ohrieva na ca. 37 °C a sýti takmer 100 %-tne vodnými parami. Okrem toho sa spaľuje kyslík, a tým sa uvoľňuje oxid uhličitý. Preto je zloženie vydychovaného vzduchu iné ako zloženie vdychovaného vzduchu.

Toľko podľa zdroja https://primar.sme.sk/c/4117284/choroby-z-potapania-potapacstvo.html


Daltonov zákon parciálnych tlakov:

Celkový tlak, ktorý vyvíja zmes plynov je rovný súčtu tlakov, ktoré by vyvíjali jednotlivé plyny, keby okupovali pri takej istej teplote daný objem každý samostatne.

Matematicky vyjadrené, celkový tlak P zmesi n plynov môžeme definovať ako P=p1+p2+...+pn= (suma) pi kde p1, p2,..pn predstavujú parciálny (čiastkový) tlak každého z plynov prítomných v zmesi. Znamená to, že každý z plynov v zmesi sa správa, ako keby tam ostatné plyny neboli prítomné, a že tlaky pochádzajúce z jednotlivých plynov v zmesi sa môžu jednoducho sčítať. Predpokladá sa, že medzi plynmi nedochádza k chemickým reakciám. Daltonov zákon sa vzťahuje na takzvané ideálne plyny.


Zloženie vzduchu

pri priemernom tlaku vyduchu 101,3 kPa na hladine mora.

Zložka % kPa Bar
Kyslík20,94721,2193110,21219311
Dusík78,08479,0990920,79099092
Argon0,9340,9461420,00946142
Oxid uhličitý0,0330,0334290,00033429
Ostatné plyny0,0020,0020260,00002026

Z uvedeného je zrejme, že parciálny tlak kyslíka v bežne dýchanom vzduchu je 0,21219311 Bar a dusíku 0,79099092 Bar.

Maximálna bezpečná hranica parciálneho tlaku kyslíku je 1,4 Bar (i keď za hraničnú sa považuje hodnota 1,6 Bar, ale táto sa nesmie za žiadnych okolností prekročiť. Inak dochádza k toxicite (otrava) kyslíkom).

Hypoxia (nedostatok kyslíka v organizme) - dochádza k nej v prípade ak je parciálny tlak kyslíka menší ako 0,13 Bar (napr. pobyt vo vysokohorskom prostredí).

Počas ponoru dochádza k zvyšovaniu tlaku vdychovaného plynu a teda aj k zvyšovaniu parciálneho tlaku jednotlivých zložiek plynu.

Človek môže dlouhodobo vdychovať kyslík bez zjevneho poškodenia až do dvojnásobku prirodzeného tlaku v atmosféře (40% O2, FiO2=0,4). Toto je dôležité vedieť pri použití NITROX zmesi dýchacieho plynuzduch obohatený kyslíkom.

Bezpečné potápanie v rôznych hĺbkach

P(O2) < 140 Kpa (1.4 Bar)
Hĺbka 0 10 20 30 33 40 50 56 60 66 70
P(O2=21%) VZDUCH 0,21 0,42 0,63 0,84 0,90 1,05 1,26 1,40 1,47 1,60 1,68
P(O2=32%) EAN 32 0,32 0,64 0,96 1,28 1,40 1,60 1,92

Dýchacie zmesi

Štandardné zmesi

Vzduch (21 % O2) je najčastejšie používaný potápačský dýchací plyn. Medzi jeho výhody patrí, že je lacný, všade dostupný, jednoducho sa používa a nevyžaduje si používanie špecializovaného výstroja. Nevýhodou vzduchu je, že pre väčšinu potápačov je použiteľný len do hĺbky 30–40 metrov. Vo väčšej hĺbke sa prejavujú narkotické vlastnosti dusíka (dusíková narkóza).

Nitrox je zmes vzduchu a kyslíka. Označuje sa skratkou EAN (Enriched Air Nitrox) s uvedením percentuálneho podielu kyslíka v zmesi. Používa sa namiesto vzduchu, pretože obsahuje menší podiel dusíka než vzduch a čiastočne tak eliminuje jeho narkotické vlastnosti. V závislosti od obsahu kyslíka je použitie konkrétnej nitroxovej zmesi obmedzené takzvanou maximálnou operačnou hĺbkou (Maximum Operating Depth – MOD). Najčastejšie sa používajú tzv. štandardné zmesi

EAN32 alebo Nitrox I (32 % O2),

EAN36 alebo Nitrox II (36 % O2).

Trimix je zmes vzduchu, kyslíka a hélia (He). Používa sa na hĺbkové ponory namiesto vzduchu, pretože obsahuje menší podiel dusíka a kyslíka než vzduch.

Trimix rozdeľujeme na Normoxický a Hypoxický.

Označenie zmesi: TMX 21/35 prvé číslo označuje percentuálny obsah kyslíka a druhé percentuálny obsah hélia.

Exotické zmesi

Heliox je zmes hélia a kyslíka. Názov zmesi je odvodený z latinských názvov helium a oxygenum. Používa sa v komerčnom potápaní alebo na hĺbkové ponory. Heliair je zmes hélia a vzduchu.

Neox je zmes neónu a kyslíka. Používa sa veľmi zriedka, vzhľadom na vysokú cenu neónu.

Dusík:

Každý kto sa potápa vie, že pri zostupe alebo výstupe vznikajú určité procesy v tele a to je nasycovanie a vysycovanie organizmu dusíkom. Každý sme iný a preto vznikajú rôzne problémy s vysycovaním. Niektoré tkanivá sa nasycujú rýchlejšie iné pomaľšie. Preto boli vynájdené matematické postupy vysycovania tkanív , hlavným protagonistom tohto systému je p. Bulhman. Potom vývojom vznikli aj dalšie modely ako je RGBM alebo VPM. Ale stále všetky postupy vychádzajú s Bulmanových tabuliek nasycovania tkanív iba prepočty a rozklad polčasu bol lepšie a dôkladnejšie prepočítany a zlepšený.

Každý kto dýcha vzduch vdychuje v zmesi aj dusík (78%) ktorý je hlavnou časťou vzduchu. Dusík sa v krvi rozpustí a koluje do všetkých tkanív v tele. Tento proces sa nazýva nasýtenie dusíkom. Počas ponoru, keď dýchame stlačený vzduch tak sa opäť v krvy rozpúšta ďalší dusík. Podľa toho koľko minút sme pod vodou a v akej hĺbke sa tkanivá nasycujú určitým množstvom dusíka. Tento proces nasycovania tkanív popísal p. Henry. Každé tkanivo v tele má iný polčas rozkladu dusíka v tkanive, najprv bolo určených 8 skupín ale v terajšej dobe sú počítače ktoré pracujú na 16-24 polčasom rozkladu dusíka. Čiže sú bezpečnejšie a potápači majú menej problémov s dekompresnou chorobou keď ho používajú. Vysycovanie dusíka s tvrdých tkanív ako sú kosti, chrupavky je pomalé a podľa stavu potápača či už zdravotného alebo chorého sa vysycovanie môže predľžit aj o niekoľko hodín alebo iba minút.

Počas rýchleho výstupu sa v krvy rozpínajú bublinky, ktoré môžu blokovať krvné cievy v rôznych častiach tela a tým vzniká dekompresná choroba.

Ak chcete zabrániť rýchlemu vysycovaniu dusíka z tkanív, musíte dodržať rýchlosť výstupu!

Ak je nasýtenie dusíkom príliš veľké musíte dodržiavať dekompresné posupy bud v tabuľkovej alebo počítačovej forme. Zastavenie sa v určitej hĺbke dáva telu možnosť zbaviť sa nahromadeného dusíka (táto zástavka je napísaná ako povinná a pri vydychaní sa dusík pomaly vysycuje). Po čase ktorý je určený v tabuľkách, sa môžete presunúť ďalej na druhú alebo tretiu dekozástavku a dokončiť bezpečne ponor. Keď plánujete v ten istý deň ďalší ponor treba vziať do úvahy zbytkový dusík, učí sa to už v OWD kurze. Nikdy po potápaní nie ste úplne vysýtený ale je to už bezpečná hladina aby sa vám nič nestalo. Prepínanie síl a cestovanie do nadmorských výšok sa neodporúča hlavne kvôli zbytkovému dusíku v tkanivách.

Nezabudnite na tieto postupy:

Ak nemusíte nerobte dekompresné potápanie - viac sa vystavujete dekompresnej chorobe.

Vykonajte bezpečnostnú zastávku v 3-5 metroch na 3 minútý.

Dusíková narkóza

- je stavom pod vplyvom vysokého parciálneho tlaku dusíka, ktorý sa podobá situácii alkoholového opojenia alebo narkóze, kedy človek v euforickej nálade predlžuje čas pobytu pod vodou, správa sa neštandardne a hazarduje tak so svojím zdravím.

Dusík je inertný plyn, čo znamená, že pri bežnom atmosférickom tlaku, na ktorý sme zvyknutí, na nás nijako nepôsobí. Ak je však vdychovaný pod vysokým tlakom, objavujú sa u neho vlastnosti, ktoré pozorujeme u anestetík (látky, ktoré nás omamují, alebo priamo uspávajú). Všeobecne je dusíková narkóza stav, ktorý sa môže objaviť pri dlhotrvajúcom potápaní v hĺbkach viac ako 35 metrov.

Ak budete poskytovať prvú pomoc potápačovi postihnutému dusíkovú narkózou, budete mu skôr poskytovať prvú pomoc pri poraneniach, alebo iných situáciách, ktoré budú týmto stavom spôsobené.

Aké sú príznaky? Pocit eufórie, iracionálne správanie, poruchy sústredenia, závrat, brnenie a znecitlivenie pier, úst a prstov a extrémna únava. Postihnutí potápači si strhávajú dýchacie náustky, okuliare a plutvy, alebo sa náhle potápajú do väčších a nebezpečnejších hĺbok. Postihnutý potápač podľahne veľmi pravdepodobne panike a príliš rýchlo sa vynára, alebo zostáva príliš dlho na dne, neschopný sa pre veľkú únavu vynoriť. Všetky tieto iracionálne činy môžu spôsobiť vážne poranenie alebo smrť nielen postihnutého, ale aj neškoleného záchranca.

Prvou pomocou je dostať postihnutého čo najrýchlejšie z vody. Ak sme svedkami takejto príhody, treba dotyčného odradiť od ďalšieho potápanie a prehovoriť ho k odpočinku za kontroly až do zotavenia. Ak sa chorý zotavuje veľmi pomaly je potrebné vyhľadať lekársku pomoc. Treba mať na pamäti, že dusíková narkóza môže byť spojená s potápačskou chorobou a skomplikovať postupné vynárania.

Rekreačné potápanie

Aj keď nejestvuje celkom presná definícia pojmu „rekreačné potápanie“, pravdepodobne si väčšina z nás pod ním, na rozdiel od profesného potápania, predstaví trávenie voľného času. Je užitočnou, dušu povznášajúcou aktivitou, ktorá mnohým prináša radosť a zábavu.

V rámci napĺňania týchto cieľov je preto v iných jazykoch nazývané aj ako „športové potápanie“ či „fundiving“. Chápanie rekreačného potápania súčasnosti je zvyčajne definované v rámci dodržiavania určitých limitujúcich parametrov ponoru. Týmito vymedzujúcimi mantinelmi sú tradične:

V minulosti toto klasické delenie dopĺňalo aj dýchanie najbežnejšieho média – stlačeného vzduchu. Dnes, keď sa okrem vzduchu v rekreačnom potápaní často dýchajú aj kyslíkom obohatené zmesi (nitrox), stráca tento kedysi učebnicový parameter svoje opodstatnenie.

Hĺbkové obmedzenie do 39 metrov (namiesto logickejších 40 metrov) je odvodené z imperiálnej sústavy jednotiek, kde 130 ft (stôp) zodpovedá približne 39 metrom.

Prekračovanie tejto hĺbky znamená vystavovať sa zvýšenému riziku „dusíkovej narkózy“ – opojenia z hĺbky, ako sa nazýva znížený stav vnímania spôsobený dýchaním stlačeného vzduchu.

V hĺbkach pod 30 metrov tiež enormne stúpa spotreba dýchaného plynu a vplyvom jeho zvýšenej hustoty sa v porovnaní s menšími hĺbkami ťažšie dýcha. Aj preto sa v poslednom desaťročí preferuje skôr hĺbkový limit na úrovni maximálnych 30 metrov.

Rekreačné potápanie vylučuje sólové ponory. Partneri si spolu ponor naplánujú, partnersky realizujú a aj vyhodnotia. Aj keď miera závislosti od svojho druha nie je pri tomto spôsobe potápania neprimerane vysoká, jestvujú v športovom potápaní aj situácie, keď je žiadaná.

Na druhej strane, spoločné objavovanie krás podvodného sveta je oveľa intenzívnejšie. A určite aj príjemnejšie, ako by tomu bolo v prípade samostatných zostupov.

Časové limity je treba v rekreačnom potápaní chápať ako opatrenie, ktoré má zamedziť potrebe nejakých špeciálnych procedúr a postupov počas výstupu. V prípade dodržania týchto časov môže potápač v ktoromkoľvek okamihu ponoru začať vystupovať a vynoriť sa priamo na hladinu.

Ak by ich prekročil, bol by nútený vykonať pri výstupe na hladinu viacero takzvaných „dekompresných zastávok“ v určitých hĺbkach, na určitý čas. Takýto stupňovitý výstup sa využíva v technickom potápaní, ktoré charakterizujú väčšie hĺbky a dlhšie časy.

V protiklade s potápaním sa do jaskýň, zatopených banských priestorov, vnútra vrakov alebo iných objektov, znamená otvorená voda nad hlavou pre potápača voľný prístup ku hladine.

Prerušenie ponoru s následným výstupom na povrch preto patrí k bežným algoritmom riešenia neštandardných situácií v rekreačnom potápaní. 

Zostupy, ktoré prekračujú rámec uvedených obmedzení, zaraďujeme väčšinou do oblasti technického alebo komerčného potápania. Vyžadujú oveľa vyššiu úroveň tréningu, výstroja, plánovania aj zabezpečenia zostupov.

Vývoj v konštrukcii dýchacích prístrojov, užitočné pomôcky, akými je kompenzátor vztlaku či potápačský počítač, sprístupnili rekreačné potápanie takmer všetkým vrstvám obyvateľstva bez rozdielu veku, pohlavia či úrovne telesnej kondície.

Sme svedkami toho, ako sa potápajú mladí, starí, chudí aj „lepšie stavaní“ športovci aj odborníci na diaľkový ovládač televízora, ba aj hendikepovaní či slepí. Trendom je takzvaný „family diving“, v rámci ktorého sa potápa celá rodina, od tínedžerov až po starých rodičov.

Zdroj: https://fitastyl.sk/clanky/cvicenie-a-sporty/podme-sa-potapat-co-by-ste-mali-vediet-o-potapani-s-pristrojom


Hlavné zásady potápania:


Dekompresná choroba:

Pri prvých prejavoch jedného alebo viacerých príznakov naznačujúcich dekompresnú chorobu je nutné postupovať rýchle a premyslene. Osud postihnutého závisí na vaších schopnostiach. Predovšetkým nezmetkujte, aj keď situácia vyzerá zle. Zachovajte kľud a chladnú hlavu - vzbudí to u postihnutého dôveru. Dekompresná choroba vo všeobecnosti vzniká pri návrate na hladinu resp. s určitým časovým odstupom. 99% prípadov sa objavuje od 10 min. do 6 hod. po vynorení. Avšak u polovice z ních sa príznaky prejavia už do prvej polhodiny a pri 85% sa prejavia do prvej hodiny po ponore. 

Bublinky dusíka sa tvoria v tkanivách.

a) Kožná forma - Ide o miestne alebo celkové svrbenie spojené s tvorbou bublín pod koľou, čo sa prejaví červenou vyrážkou.

b) Bolesti svalov a kĺbov - sú prudké a intenzívne. Predstavujú 30% zo všetkých a prvé príznaky sa objavujú do niekoľko minút po vynorení. Bolesti sa objavujú v poradí od hora smerom dole (ramená, kolená, zápestie, členok). Táto choroba je odolná voči tabletkám od bolesti (nemajú sa podávať). Choroba sa vytráca pomerne rýchlo pri liečbe v dekompresnej komore. Liečba je bez následkov a v prípade neliečenia sa symptómy vytratia asi po 24-48 hodinách. Viac menej opakovanie choroby je nevyhnutelné a neskôr može viesť ku poškodeniu kostí.

Bublinky dusíka sú v krvnom obehu. Vtedy môžu upchať vlásočnice a spôsobiť

c) Neurologické nehody  - ktoré sa týkajú až 65% dekompresných chorôb. Sú vždy závažné kôli miestu vzniku a poruchám, ktoré sprevádzajú. Hlavné symtómy sú:

V prípade objavenia  jedného alebo viacerých symptómov sa musí zahájiť charakteristické  ošetrenie, do doby pokiaľ nebude postihnutý prepravený do dekompresnej komory.

Ďalšie sprievodné symptómy: 

Je lepšie predchádzať ako liečiť.

Do bodky dodržiavajte údaje dekompresných tabuliek a výstupovú rýchlosť.
Nikdy nepoužívajte počas výstupu alebo dekompresii Valsalvou manéver (manéver na vyrovnanie tlaku v stredouší).
Po ponore nevykonávať žiadne cvičenie so zadržiavaním vzduchu.
Pokiaľ sa cítite unavený - nepotápajte!
Po ponore nevykonávajte žiadnu ťažkú fyzickú námahu.
Nepite alkohol, nefajčite a vyhýbajte sa pobytu na prudkom slnku.
Dodržiavajte dostatočný pitný režim.

Poskytnutie prvej pomoci:

Zdroj: http://www.ostriez.sk



Bezpečný výstup na hladinu

V nasledovnom texte riešime zásady bezpečného výstupu potápačov z dna na hladinu. Podobne ako je v letectve venovaná pristávaniu na zem najväčšia pozornosť, môžeme aj v potápaní uvažovať seriózne o dekompresnej fáze ku ktorej dochádza pri poklese okolitého tlaku pri výstupe. Výstup pochopiteľne nechýba pri žiadnom ponore a je kľúčovým momentom potápania.

Vertikálna poloha tela oproti iným spôsobom umožňuje potápačovi plynule kontrolovať vztlak, vyváženie a tým aj rýchlosť zostupu. Potápač je tiež schopný súčasne kontrolovať prístroje, svojho partnera aj dno. Rovnako aj vyrovnávanie tlaku v stredoušnej dutine je o čosi jednoduchšie, než je tomu pri zostupe hlavou vpred.

Príprava na výstup

Pohľadom nahor sa ubezpeč, že cesta k hladine je voľná a bez prekážok. Zavesením výstroja akým je kamera, fotoaparát či iné doplnky na karabínu si uvoľni ruky tak, aby si ľavou rukou mohol ovládať inflátor/deflátor a pravou sa držal výstupového lana či kotevnej reťaze. Pohľadom na displej počítača sa ubezpeč, že si v rámci časového zámeru ponoru vzhľadom na údaje bez-dekompresné limity dusíka (NDL) alebo plánovaného času na dne. Nezaškodí si tiež skontrolovať svoju zásobu vzduchu na manometri. Na záver sa pomocou kompasu, výrazných orientačných bodov zorientuj v priestore ponoru.

Signalizácia partnerovi

Aj posledná fáza ponoru – výstup, sa môže stať momentom separácie potápačských partnerov. Aby sa jej predišlo, je potrebné komunikovať so svojim partnerom a signálom ho upozorniť na pripravenosť k výstupu ako aj
úmysel o jeho započatie. Ak ide o skupinový ponor je potrebné upovedomiť aj divemastera - vedúceho ponoru. Signál však opätuj len vtedy, ak si skutočne pripravený na stúpanie k hladine. Máme tým na mysli, že si vykonal všetky úkony z predchádzajúceho odseku a máš ľavú ruku na vypúšťacom tlačidlu svojho kompenzátora.

Referenčné body

Výstup je vždy bezpečnejší, ak mierime k hladine popri reliéfe dna pozdĺž stúpajúcej podvodnej steny, či v blízkosti lana s bójkou. Aj kotevná reťaz sprievodného plavidla, umožňuje lepšiu kontrolu výstupovej rýchlosti a byť nápomocná v prípade riešenia problémov v noci alebo za sťaženej viditeľnosti.

Vyvažovanie a kontrola vztlaku

Prvotným impulzom výstupu je len veľmi mierne a opatrné dofúknutie plynu do kompenzátora za účelom získania pozitívneho vztlaku. S ubúdajúcou hĺbkou, dochádza v súvislosti so znížením okolitého tlaku ku expanzii izolačného obleku a plynu v kompenzátore. Preto je potrebné regulovať vztlak pomocou deflácie vyvažovacej vesty alebo iného zariadenia. Vyvažovanie dopĺňajú jemné pohyby plutiev a presúvanie ťažiska.

Rýchlosť výstupu

Počas výstupu, je bezpodmienečne nutné dodržiavať pomalú rýchlosť. Nemali by sme pri tom prekračovať hraničnú hodnotu, ktorou je maximálne 10 metrov/min! Za bezpečnú rýchlosť výstupu sa v súčasnosti považuje približne 7-8 metrov/min. Rýchlosť sa monitoruje na počítači, pričom by mal potápač pohľadom striedavo kontrolovať prístroje, správanie svojho partnera a ku koncu aj hladinu.

Poloha tela

Aj keď sa v základných kurzoch potápania učí, aby potápač nielen klesal ale aj stúpal v striktne vertikálnej polohe, realita je trochu pozmenená. Väčšina potápačov veľmi rýchlo zistí, že im skôr vyhovuje diagonálna poloha, pri ktorej je ich telo približne pod uhlom 45 stupňov s hlavovou časťou hore. Potápač má v tomto prípade pod kontrolou vztlak (a tým aj lepšiu kontrolu nad rýchlosťou stúpania) ako aj lepší prehľad pri kontrole partnera a prístrojov.

Bezpečnostná zastávka

V prípade, že bol ponor hlbší než 15 metrov, je potrebné realizovať tzv. „bezpečnostnú zastávku“. Na úrovni 5 metrov hĺbky, by mal potápač zostať minimálne 3-5 minút podľa obtiažnosti ponoru.

Posledné metre

Posledné metre ku hladine, by mal potápač vystupovať extrémne pomaly. Inštruktori potápania sa istotne zhodnú, že najmenej minútu. Je dobrým zvykom, že sa potápač ku koncu výstupu, tesne pod hladinou otočením sa okolo svojej osi presvedčí o tom, že hladina v mieste výstupu je voľná a bez prekážok. Vzpažením ruky si pritom chráni hlavu pred prípadným nárazom.

Na hladine

Po dosiahnutí hladiny by mal potápač najskôr inflátorom nafúknuť svoj kompenzátor a získať pozitívny vztlak. Pohľadom skontrolovať svojho partnera a presvedčiť sa, že aj jeho výstup bol bez problémov. Otočením sa čelom ku základni alebo sprievodnému plavidlu a spojením rúk nad hlavou signalizovať O.K.

Zdroj: www.scuba.sk

<<< Späť

Vytvoril ©Miloš 2018 s pomocou tejto stránky.   Môj kontaktný   E-mail